piatok, 20. januára 2017

NO FILTER WINTER


Videli ste 500 days of Summer? Spomeňte si na scénu keď Joseph Gordon-Lewitt šiel po ulici od svojej vysnenej Summer. Vysmiaty začal tancovať a z obyčajného filmu sa stal muzikál. Pripojilo sa k nemu celé okolie. Nemáte aj vy niekedy ten pocit? Kráčate si po chodníku, sneh príjemne vŕzga pod nohami a vaše vnútro je jednoducho spokojné. Niekedy sa pýtam, či by sme sa aspoň na päť minút nemohli ocitnúť vo filme a zatancovať si s okoloidúcim smetiarom. Nie, že by som potom túžila. Ale chápete, na chvíľu vygumovať zo všedných chodníkov tie zamračené tváre. 

Život je jednoducho divný. Servíruje nám rôzne veci a zrejme vyhodnocuje naše reakcie v nejakom pofidérnom denníčku, z ktorého chce neskôr publikovať knihu 365 absurdností. Každý rok. Keď sa tešíme z ligotavého mrázu na zemi, keď odovzdáme test a vyfúkneme poslednú štipku stresu, keď sa vrátime domov a zistíme, že to horšie nás ešte len čaká. Keď s nádejou presúvame termíny a aj tak ich nestíhame. Keď čítame už piatu stranu a netušíme o čom. Keď sa opustíme pri hrách na telefóne aspoň na dve hodiny. Keď večer zúfalo nariekame, že sme zase nič neurobili. Keď trávime ten drahocenný čas na sociálnych sieťach porovnávaním sa s ostatnými. Keď sa tešíme z obyčajných snapchat filtrov alebo zo šťastia úplne cudzích ľudí, ktorých len náhodne sledujeme na Youtube. 

Život je jednoduchý, my ho komplikujeme. Ustavičnými sťažnosťami na banality, za ktoré by ľudia na druhom konci planéty dali čokoľvek. Myslím, že to tu opakujem už po niekoľký raz, ale vážne, tešte sa z maličkostí. Sú základnou esenciou toho divného života, ktorý nám buď predloží najlepšie karty alebo sa s nami hrá na schovávačku. Nájsť rovnováhu medzi tým je umením. 

A tým som chcela povedať asi toľko, že zima je krásna. Svojím chladom, mínusom a aj žltým snehom. Jednoducho je. Chladná občas ako my, tvrdá ako ľudské ego, ktoré sa tak ako ten sneh časom dokáže roztopiť. Niekde som nedávno čítala, nechajte všetko zlé vymrznúť. Nie je zima práve na to? Choďte von a vymrznite do krásy. Nie je ten návrat do tepla to najlepšie, čo si môžete priať? A tak zima nepotrebuje filtre. 

C.

streda, 11. januára 2017

GALAXY JOKES

Niekedy mám pocit, že si vesmír zo mňa uťahuje. Ako keď píšem ironický článok s vianočnou tematikou a uprostred slova stmavne obrazovka. Nepomôže reštart, zaklínanie, modlitby ani pomyselný prestup na temnú stranu. 
Zbohom, Henry (rozumej notebook).
Môj verný spoločník vypovedal službu pár dní pred Vianocami. S naivným hláskom v mysli som naklusala v ráno Štedrého dňa do servisu a tvárila sa, že veď on sa len vypína asi potrebuje len poriadne vyčistiť. Uhm, iste. Dnes ťukám do systému Windows 10, vyskakujú na mňa rôzne farebné okienka a v šuflíku mám svoj starý harddisk. Boli to príjemné dva týždne bez hrbenia sa za stolom a precitnutím do reality, ako príliš sme závislí od techniky. Našťastie, Henry si vzal dovolenku práve v časoch reálnej dovolenky a dorazil naspäť domov akurát na skúškové. 
Dvakrát hurá, už sa nemám na čo vyhovárať.
Práve včera som dve hodiny pred deadlinom (tak typické) odoslala politickú analýzu. A teraz sa nútim do učenia. Popri tom premýšľam ako to tu vzkriesiť, čo robím už takmer bežne, pretože tento blog zažil viac aktualizácií a zmien ako samotná Gaga. No keďže môj čas sa pomaly blíži k výsade kráľov, prepadávajú ma pocity viny už len pri písaní tohto článku, no stále je to lepšia prokrastinácia ako scrollovanie insta hviezd či sledovanie Priateľov už po miliónty raz. 
Na diári mi svieti nápis Work hard, dream big. Tak hádam. 
Momentálne úžasne pestrý život nemám, kamarátim sa opäť s Henrym a občas s knihami. Snažím sa stíhať termíny a konečne presvedčiť samú seba o tom, že áno, je skúškové. 
Tak sa mi tu zatiaľ majte krásne a ja vám zase niekedy napíšem. 

C.

sobota, 3. decembra 2016

FIRST DECEMBER IMPRESSIONS

Prvého decembra som sa pozerala z okna a ono snežilo. V Nitre. Snežilo.
Absurdnosť tohto výroku sa mi stále zdá neuveriteľná, odkedy sa tu morím so žurnalistikou videla som sneh vo veľmi jemnulinkom štýle len párkrát. Vtedy boli dokonca biele strechy. Nitra však nesklamala a o chvíľu bolo už všetko roztopené. Asi toľko k príbehu ja a nitrianske vločky.
Aj vám už zaváňa decembrom? Nielen z kalendára či ligotavých obchodných centier, ale len tak, doma. Keď si zapálite sviečku a oblečiete hrubé ponožky.
Okrem toho, že neustále na niečo zabúdam, pomaly mi horia ďalšie termíny a ešte nemám nakúpené darčeky a ani len ich víziu, v hlave mi už vyhrávajú vianočné songy. Ono sa to celkom rýchlo šuchlo, nemyslíte? No o ďalšej absurdnosti času nechcem hovoriť, pretože konvertujem do ďalšieho melancholického stavu púšťania si gitarových tónov a prezerania starých fotiek. Prisahám, že mi stačil už len pohár vína a nemalá tabuľka čokolády. Niekedy som hrozná kôpka nostalgie a to sa tak náhodou utrhnem od povinností, ako napríklad od písania článku či veľmi zmyslupnej analýzy politickej strany. O divoch a zázrakoch mojich školských dní vám napíšem inokedy. Dnes len o tých prvých dojmoch.

Že globálnemu otepľovaniu niektorí neveria asi preto, že nikdy nečakali na sneh.
Že kozmetický balíček nie je až také strašné klišé. 
Že zeleninové čipsy sú fajn. Na druhé ochutnanie.
Že kúpiť si horúcu čokoládu v prášku je highlight dňa.
Že vypísanie sa fakt funguje.
A že tie teplé ponožky by ma pod stromčekom vôbec nesklamali.
A že asi starnem... keď sa v sobotu o druhej nad ránom natriasam na oldies. S dobrým pocitom.
A dospávam ešte v utorok.
A upravujem pre vás fotky z Prahy. Kde sme zažili okrem toho žurnalistického aj veľa NEpražského ale aj českého, či priam stredovekého. Myslite na mňa, nech upravujem rýchlejšie.
A idú Vianoce. Ach, áno. Prvý december som síce celý strávila v škole, doslova, no chuť na tú čokoládu mi nevezme ani posedávanie vo vydýchanej miestnosti.
A že už naozaj musím ísť na ten punč.

C.

utorok, 22. novembra 2016

TIME MANAGEMENT? NO, CHAOS

Môžete čítať 20 tipov ako byť produktívny, brodiť sa v článkoch s tajomným slovíčkom time management, vyhľadávať tipy a triky na boj s prokrastináciou, pokyvkávať hlavou pri duchaplných vetách o tom, ako zvládnuť stres, úlohy, ako nič neodkladať na poslednú chvíľu... a napokon o jedenástej v noci asi hodinu pred deadlinom plodíte múdre vety a chcete do textu vniesť tú arómu, že to máte v malíčku.

Posledné obdobie som prototypom tvora, vykazujúceho najlepšie výsledky pod tlakom, stresom, tikajúcou ručičkou hodiniek, nadáviek a opätovného sľubovania - už nikdy viac. Týždňovú analýzu sa snažím vypotiť za pár hodín. To, čo vzniká vo večerných chvíľach sú majstrovské diela, sebatrýznenie, potreba utýrať sa do poslednej minúty. Neviem, či si tým kompenzujem akúsi vnútornú potrebu byť k sebe zlá. Napokon to vyústi do takých rán, keď sa nedokážem zobudiť a reálne fungovať. A keď sa konečne v tom víre povinností pozriem do svojho vnútra nespoznávam ho. Doťahujem sa na okraj, maskujem pozitivizmom a úsmevom, no vo vnútri som unavená a v mojom pomyselnom kalendári pribúdajú výkričníky. A kvôli čomu?

Každý má svoje ups and downs. Denne. Ráno môžete vstať mrzutí a večer zaspávate s úsmevom. To v akom stave si večer ľahnete do postele je aj tak napokon to, na čom záleží najviac. Ak máte pre ten deň v sebe všetko vyriešené a jednoducho viete, že je to OK.

Myslela som, aká som super, že aj keď nestíham, tak predsa stíham. Vždy. Napokon sú aj tie výsledky dobré a tento post som chcela poňať viac sarkasticky. No spomínam si na obdobie keď som chvíľami zažívala panické návaly počas učenia sa na štátnice. Človek si zo seba napokon spraví len žart a vraví si, že sa berie príliš vážne. No pamätám si aj obdobie po nich keď som sa dva týždne dostávala zo stresu a len myšlienka naň ma príšerne desila. A zrazu si počas semestra uvedomujem, že je to takmer podobné. Keď chcem všetko stihnúť, všetkým vyhovieť, všetko ututlať do poslednej bodky až na to, že jediný, kto zostane v konečnom dôsledku nevyspatý s totálne vyžmýkanými nervami, som ja sama. A aj keď som obdobie nepoznania sebaúcty dávno preklenula, akosi zabúdam na to, že moja psychická pohoda je to, na čom záleží. My vytvárame svet okolo seba a naše vzťahy odzrkadľujeme vlastným vnútrom a keď to v ňom nefunguje, nebude to fungovať ani vonku. Jednoduchý princíp, na ktorom je vystavané všetko.

Tvrdenie začnite od seba sa už stalo akýmsi moderným klišé, no pomenovanie klišé nutne nemusí znamenať niečo zlé. Tieto vety sú pripomienkou toho, že pri všetkom, čo musíte a čo ešte nemáte, nezabúdajte na seba. A preto vám píšem, pretože popri všetkom zabúdam na to, čo mám najradšej. Jednoduché písanie.

A ak ste na tom podobne, odhoďte to fňukanie a potešte sa maličkosťou. Lebo ako by povedal profesor Lupin, na odohnanie vašich vnútorných dementorov niekedy stačí kúsok čokolády.

C.

utorok, 11. októbra 2016

CONFESSION OF A BOOKWORM

Sme zvláštni ľudia. Nadchýname sa nad výkladmi kníh a chceme kupovať stále nové, aj keď už doma nie je miesto. Stále niečo nestíhame, máme rozčítané, naplánované... a keď náhodou nemáme čo čítať chytáme paniku.

Na nočnom stolíku je vždy kniha. Jedna, dve aj päť. Zaspávame s textom vrytým v hlave alebo si dobrovoľne ubližujeme pri tlmenom svetle. Nespíme a slzíme len preto, lebo sme zvedaví čo bude ďalej. Sme zvláštni. Voňajú nám popísané strany. Plačeme nad nimi a smejeme sa. Nadávame pri otvorenom konci. Horlivo diskutujeme o zmysle zápletky a bránime svoj obľúbený charakter. Otvárame vnútro a necháme doň všetkých vstúpiť. Potom s nimi prežívame každý deň. Niekedy stratíme pojem o čase. Vtedy pre nás neexistuje realita, fungujeme na druhom svete a len obraciame stránky. Zatvorenie tej poslednej je takmer ako rozlúčka s priateľom. Očami beháme znova a znova po finálnych riadkoch, vrývame si ich do mysle a dávame zbohom. 

Takí sme. S nosom v knihách, s hlavou v oblakoch. Mne sa len nedávno dostal pod ruku príbeh o dievčati vo vlaku. Strávila som s ním asi dva dni intenzívneho čítania. Niekto mi povedal, že sa to číta samé. Mal pravdu. Od víru udalostí v britskom prostredí a hluku železničných koľají sa nebudete vediet odtrhnúť. Také je Dievča vo vlaku. Vtiahne vás, pohltí, zamotá hlavu až napokon vyviaznete so zvláštnym pocitom. Doteraz neviem či bol ten záver uspokojivý. Kriminálky vždy končia takým podivným dojmom, ktorý zanecháva pachuť na jazyku. No Paula Hawkins to podľa môjho skromného názoru zvládla na výbornú. Aj s vašimi pocitmi a intuíciou Rachel tak hádzala? 

O tom celý čas hovorím. Hádžu s vami, zapletú sa vám do srdca, milujete ich a nenávidíte a pritom ide len o slová na papieri. Toľko drámy a životných vyhasnutí sa môže udiať pri svetle lampy počas jesenného večera. Alebo toľko lásky a úsmevov. Už v minulom článku som písala o tom, ako je internet zázrakom doby. Môžem povedať, že knihy sú zázrakom ľudstva.

C.


utorok, 4. októbra 2016

WRITER´S BLOCK

Nejde mi to. Stále neviem aké slová naťukať. Niekedy premýšľam ako zaujať, byť originálna či inšpiratívna. Dnes som si povedala, jednoducho píš. Otvor to blogerské okno a píš. To je to jediné, na čo bol tento blog stvorený. Pre oslobodzujúci zvuk ťukania klávesnice a nezastaviteľný tok plynúcich myšlienok. Niekedy to zo seba potrebujete dostať von. Bez rámcovej témy, osnovy, plánov či vyznačených bodov. Hovorí sa tomu pisateľský blok. 

Niečo v mysli sa vám jednoducho blokne a celá vaša kreativita je fuč. Dokážete písať správy, články a pracovať so zahraničnými zdrojmi. Publikujete jedna radosť, no dostávate sa do stereotypu a vaša myseľ funguje podľa vopred naučených vzorcov. Zrejme pochopíte, že vyprodukovať následne niečo malebne kreatívne a originálne nie je také ľahké. Vzniká potreba stále plodiť niečo nové. Niečo zaujímavé. A potom čoraz viac nadobúdate pocit, že zaujímaví nie ste a že tie vaše žvásty aj tak nikto čítať nebude.

Dnes som poprosila uja Googla o pomoc v zúfalej hodine. Naťukala som tie slovíčka a ono to fakt funguje. Internet je zázrak tohto storočia, keď z jedného kúta izby dokážete rozbehnúť mozog a osloviť masy. A mňa oslovil jeden výrok. Píšeme, pretože nedokážeme nepísať. Stotožňuje sa s tým niekto? Píšem pretože chcem a nie, pretože musím. Píšem pre seba, pre svojho imaginárneho priateľa, ktorý sa možno skrýva za videniami, komentármi a čitateľmi. Hrať sa na poli kreativity je totiž taká zvláštna vec, často vám padnú hračky do kanála a vy vymýšľate ako ich získať späť. A ja som sa na to pokúšala prísť celý október a takmer aj september. A teraz sedím vo svojej pracovni (predstav si posteľ) v Nitre a myseľ mi ubieha k prázdnej chladničke. Už dávno som sa tak netešila na nákup potravín. Módne reťazce sa môžu schovať pokiaľ nemajú v ponuke čerstvú brokolicu či čokoládové srdiečka. A opäť objavujem tú radosť zo spontánneho písania.

C.