štvrtok, 14. júla 2016

NAZVALI NÁS BAKALÁRMI

Už to máme oficiálne na papieri, hŕstka statočných, ktorá sa prebojovala. Zvyšok sa prebojuje neskôr. Na tom poli na nás strieľali z mnohých strán, ako sa hovori, ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. U nás to neplatilo. Plávali sme zo semestra do semestra a snažili sa byť pravými novinárskymi rybami, mnohokrát neúspešne, najmä na praktických cvičeniach v prváku, kedy som správu písala ako rozsiahlejší pútavý článok do novín s metaforickým titulkom. Ach, ja hlúpa. Neznášajúca spravodajstvo, snažiaca sa mu vsunúť vždy to niečo svoje typické, inú vetu, inú štylému či slovo. Po pár zlých pokusoch mi došlo, že tadiaľ cesta nevedie. Videla som sa v beletristických vodách. Kto by to bol povedal, že dnes píšem spravodajské články, niekedy aj do kolónky politika. A že sa prihlásim na stáž, kde sa budem učiť plávať v tých spravodajských a politických vodách. Pred tými tromi rokmi by som sa smiala a dnes ma to dokonca začína baviť. Život ma vždy niekam zaveje. 

No k tomu bojisku, plávali sme ľahko, každý naokolo mal toho viac ako žurnalisti. Mali sme úsmevy, ktoré nám opadávali chvíľami počas skúškového a napokon poriadne až v treťom ročníku. Spočítali nám všetko zameškané a spojili to s bakalárkou a štátnicami. Tie boli, no ako to povedať... des, hrôza, panika, stres. Nazývali to formalitou a ja mám pocit, že som potila krv a takmer aj ronila tie krvavé slzy, ktoré som tak často spomínala počas učenia sa na finále. Niekedy ste pripravení na 90 % a o tých desiatich dúfate, že vás akosi obídu. Mňa neobišli a moje milované dejiny žurnalistiky si na mňa nachystali tie moje nepripravené percentá, v jednej sekunde som tú otázku chcela šuchnúť naspäť a tváriť sa, že som ju nevidela. Zrejme ma však osvietilo a vykecala som to na svoje prvé E v živote. A viac šťastia mi žiadna známka nikdy nepriniesla. Ďalej sa moja štátnicová karta obrátila a šťastie prialo. A tak som sa úspešne dostala k promóciám, ktoré som až tak vážne nebrala, no boli pekné, aj diplom je pekný a to E mi tam pri ostatných hodnoteniach pekne svieti. 

Tak som už to Bc. Ževraj bakalár. Ževraj pre túto spoločnosť takmer nič, len prvý stupeň niečoho hádam väčšieho. Prežili sme veľa, vypotili veľa litrov stresu, vypili množstvo kávy, použili veľa nadávok a do klávesníc ťukali viac ako inokedy a ono je to len také malé dvojpísmenkové, síce akademické, no v praxi nižšieho významu. Asi je tu niečo nastavené zle. No to ste si už stihli všimnúť, ak študujete na jednej z našich slovenských pôd. 

Čo je však pre mňa pozitívum je ten názov odboru, ktorý mi tam svieti. Samozrejme, že sa teším z tých dosiahnutých písmenok, stálo to veľa síl a ešte aj bude. No to, kam ma zavialo pred tromi rokmi ma síce často štve a hnevá, no zároveň mi dodáva energiu. Slová sú silné a ja verím, že ma nikdy neprestanú baviť.
C.


// šaty: H&M, topánky: CCC, kabelka: Oriflame

nedeľa, 10. júla 2016

LENNON V RUŽOVOM

Alebo skôr v staroružovom. Spomínala som vám potrebu rapídnej zmeny. Tá ako tak nastala v dizajne aj keď sa verne držím svojho bieleho minimalizmu, no už takého minimalizmu, ktorý je veľmi blízko mojej už viac ako polročnej predstave o blogu. Nebol čas, nebola chuť, energia. Jeden večer som si za to spontánne sadla a obnovila tento kúsok mojej maličkosti. Výber fontov je horší ako ranné postávanie pred skriňou. Kto nezažil, nepochopí, respektíve, kto nemá v sebe kus perfekcionistu, nepochopí. Ani by ste neverili koľko rôznych odtieňov môže mať čierna. No tie moje kosti boli zaodené do nového kutúru a vo mne sa zase zapálil plamienok blogerskej lásky. Doprajem mu dostatok kyslíka.

Dni mi ubiehajú ako keby nemali ani 24 hodín ale možno len 12. Leto mi začalo akosi pomaly, lenivo a hneď ma skolilo zubom múdrosti. Chcelo to riadny zákrok a týždeň + jeden deň som nedobrovoľne chudla na novej diéte žiadna tuhá strava. Zistila som, že detské výživy majú naozaj množstvo chutí a že keď raz budem mať svojich vlastných potomkov dobre si rozmyslím, aký mix im kúpim. Objavila som znovu čaro polievok a ešte väčšie čaro tej krémovej tekvicovej. Tešila som sa ako malá z tuhej cuketovej placky, z ktorej som zjedla len polovicu. Bola som ešte chudšia ako chudá, energia mínus, celodenné sledovanie toho, čo televízia dala - rozumej nonstop zapnutý kuchársky kanál, keď som začala velebiť majstrovstvá Gordona Ramsayho a Jamieho Olivera. Myslím, že som si takto vykompenzovala svoju neschopnosť jesť. Tekutá strava plus milión tabletiek, raz od bolesti, raz na hojenie ďasna, nezabudnúť si počítať hodiny a myslieť na svoju pečeň viac ako inokedy. A týždeň spať len v jednej polohe. Vtedy prídete na také veci, o ktorých ste celý čas tušili no akosi ich prehliadali. Ako napríklad, že ste tí najšťastnejší ľudia len vám to niekedy nedochádza. A že ak sa ešte budete sťažovať na nezmysly a lamentovať o maličkostiach, pripomeňte si sledovanie Game of thrones s plačom nie kvôli tomu, že séria končí. Alebo sledovanie filmu Stroskotanec a rýchle prepínanie zo známej scény vlastnoručného trhania zubu. Alebo ranné vstávanie asi o štrvtej, zdravím jogurt, zdravím výživa. Je smutné, že si tieto maličkosti neuvedomujeme každý deň, možno sa ten zub ozval v pravú chvíľu.

Keď som už dokázala jesť viac ako tekutú hmotu prišli povinnosti, prepojené s príjemným. U nás totiž ak si chcete ísť prevziať vysokoškolský diplom so všetkou tou parádou musíte mať papier o rozmere A5 s vetou, ktorá daným povereným oznámi, že už naozaj nemáte potajomky ukryté žiadne knihy z knižnice, pečiatka a podpis. Toľko malá vsuvka k príbehom z byrokratického systému. Cestu za touto vstupenkou som spojila s výletom do študentskej Nitry, ktorú som v tom najlepšom odprezentovala sestre so slovami nemysli si, že si takto žijem aj cez semester. Ale bolo nám super a ja som si opäť raz povedala, že tá Nitra vie byť aj pekná. A tak tu mám konečne aj niekoľko slušných fotiek, na ktorých vám s radosťou prezentujem sukňu už od exspolužiačky Veroniky alias Vivien Mihalish. Mladé talenty treba podporovať, asi aj preto som hodila aspoň to euríčko do puzdra mladého huslistu, ktorý nám vyhrával na Svätoplukovom námestí. Chcelo by to viac takých odvážnych ľudí.
C.


// sukňa: Vivien Mihalish, top: Esmara, topánky: Esmara, okuliare: letnyhit.sk

utorok, 21. júna 2016

WHAT THE HELL

Sú len dve možnosti, rapídna zmena alebo koniec. Inak to nevidím. Som presne ten typ človeka, ktorý sa s nadšením pustí do vecí a to niekde po ceste stratí, časom sa vracia v určitých návaloch, no tým istým tempom sa aj vytráca. Hore a dole, kolobeh života. S mojím blogom to tak bolo vždy. A tak sa pýtam kam sa vôbec chcem pohnúť a či sa reálne chcem pohnúť.

Píšem takmer denne, avšak pracovne, samozrejme, moje výlevy a kreatívne chvíľky, fotenie a miestečko kam si môžem publikovať svoje žvásty by mi neuveriteľne chýbalo. Preto sa ho nedokážem vzdať, svojho malého sveta, ktorý si budujem skôr rýchlosťou tvora s ulitou ale budujem. Čo tým chcel básnik povedať? Celý máj som trčala nad otázkami a kopami textov. Vtedy som sa reálne zamýšľala nad tým koľko toho ešte človek dokáže vydržať, ako som už raz písala človek je tvor zázračný a vydrží všetko. 30. mája som úspešne zoštátnicovala a už si pred meno môžem písať to malé Bc. Ono to mal byť perfektný pocit a výskanie a tak. Namiesto toho som zvládla jeden obed a odpratať sa pomaly domov nevnímajúc už ani bolesť nôh z tých krásnych topánok. A potom som padla do postele a spala. Tak som prežívala svoj jasot z prvého titulu, totálne vyčerpaná psychicky aj fyzicky. Formalita to nebola. Dobehla ma realita môjho vlastného tela a týždeň som sa dostávala z tohto zúfalého stavu, kedy moje zmysly nechceli nič iné len spať. Až potom som si nejako uvedomila, že už mám voľno a prázdniny a že už fakt môžem čítať a fungovať ako normálna ľudská bytosť. Tak som sa preklenula až sem, po pár stretnutiach, pár knihách a seriáloch a náznaku oslavy mojich štátnic, keď padla jedna fľaša vína a ja som neskôr omámená pozerala Penny Dreadful, zaujímavá skúsenosť. Ale oslava bola, aj keď malá, no však aj to Bc. je malé. Samozrejme, popri tom som myslela na blog a na to ako som si sľubovala kopec článkov a ako to rozbehnem keď bude čas... no, nerozbehla som. Očividne.
Neviem či nádej žije alebo je celkom stratená, asi potrebujem nabrať novú chuť do blogovania, ktoré malo nakoniec skutočne riadnu pauzu. Toľko moja ozvena v týchto zaprášených priestoroch, bude to chcieť prerábku a nový vzduch.

Zatiaľ sa majte krásne!


/ tričko - Vivien Mihalish, džíny - H&M, tenisky - Esmara / Lidl, taška - Martinus, lenonky - letnyhit.sk /

štvrtok, 19. mája 2016

URBAN CITY


Sme malé mesto a to, kvôli čomu sem ľudia kedysi prichádzali je dnes už len chátrajúci závod plný prázdnych nevyužitých miest. Aj tak sme sa rozrástli a aj tak tu máme tie najkrajšie farby oblohy, ktoré fotím len spoza okien, pretože na nohe mám reťaz poskladanú z malých očiek mnohých názvov, rokov a predmetov s jediným spojením - štátnice.

Čas neúprosne tiká, hodiny odpadávajú a ja upadám do rutiny kedy len vstávam, učím sa, jem a sem tam pracujem. A hovorím si, koľko toho človek môže asi zvládnuť? Myslím, že vysokoškolák je tvor zázračný a zvládne aj nezvládnuteľné.
Pomaly si v hlave tvorím akýsi wishlist, lístoček s mnohými želaniami, ktoré sú úplne jednoduché a malé a ja sa zo dňa na deň teším viac a viac na prvý jún, kedy tento maratón pominie a ja si ich budem môcť pomaly plniť. Čítať. Čítať všetko zameškané, dokončiť tých posledných pár strán Harper Lee, nestagnovať na prvej kapitole Pána Prsteňov, zohnať Ballekove Agáty a začítať sa do horúcich dní, zohnať si pár tých reportérskych osobností, ktorých mená ma teraz možno trápia, no ich myšlienky zaujímajú. Pozerať všetko zameškané a spísať vám zoznam úžasných seriálov, ktoré za voľné chvíle stoja. Fotiť viac, piecť viac, ležať s nohami vyloženými a pozerať chvíľu hlúpu telenovelu a totálne sa na tom smiať, pretože aj to je oddych. Písať viac. Všetkého viac.
Je zvláštne ako vás systém jednoducho obmedzí, ako by ste chceli robiť všetko iné len nie to, čo musíte. Aj vy máte ten pocit? Prichádzajú na mňa mrákoty a takto inkohézne prejdem k záveru. Ešte si spravím čaj a namiesto knihy k večernému čítaniu vytiahnem našu ľubozvučnú slovenčinu a ponorím sa do tajov morfológie. Niekedy mám pocit, že z môjho blogu sa stávajú skôr občasné výkriky v hmle mladého utrpenia popretkávané zábleskami pozitivizmu. Tak je to. Aj keď máte pocit, že všetko uteká asi dvakrát rýchlejšie, nič nie je nemožné. A som odhodlaná toto motto aplikovať aj na kvantum textu a vedomostí, ktoré zhltnem a hádam slušne vypľujem pred komisou. Tak ak sa aj vy moríte nad textami, verte, že naozaj to nie je nemožné. Prejdete, zvládnete, zmaturujete, zoštátnicujete/me. A ešte viete čo mi pomáha? Radostné maličkosti ako dobrá káva, čaj a niečo sladké k tomu. Aj to podporuje motiváciu k učeniu. Majte sa krásne!


P.S.: Na insta ste možno videli, že som si vypočula Ine Kafe trochu inak, výletovala v Brne a áno, naozaj to bolo iné kafé. A naživo sú asi tak o mega percent lepší ako len na youtube. A už sa naozaj idem učiť.


piatok, 6. mája 2016

NAKRESLI SI SVOJU ROZPRÁVKU


Kreatívnym ľuďom treba poskytnúť priestor, a tak dnes s radosťou predstavujem tvorbu kamarátky.

Nakresli si svoju rozprávku. To znie super, však? Stačia vám pastelky a môžete sa ponoriť do vlastných farebných snov. Trend antistresových omaľovánok ma nejako obišiel. No viem si predstaviť, že dopyt po pastelkách rapídne stúpol a stránky s čiernobielymi obrázkami sa predávali viac ako knihy. A vyfarbovali všetci. Záhrady a tak. A myslela som si, že mňa to fakt obišlo, no keď tá deva v čiernom nadhodila na jednej prednáške, že mi môže v rámci PR ponúknuť omaľovánky, moja duša bola zapredaná. Možno preháňam, no kreslí ako malá bohyňa a môjmu oku sa to naozaj veľmi páči.



Slovenská tvorba, originál a navyše krásne fashion obrázky, do ktorých sa jednoducho zamilujete. A môžete si tvoriť a kresliť na voľných stránkach. Keď sa na to pozriem z toho psychologického kútika, budete sa cítiť zase ako dieťa a chvíľu budete reálne premýšľať len nad tým, akú farbu zvolíte. Tieto malé rozhodnutia sú maximálne relaxujúce. Užívala som si dumanie a ťažkú voľbu medzi tyrkysovou či ružovou, mašľu červenú alebo modrú, kvety v klasických farbách alebo v úplne surrealistických. Je to mega oddych. Asi také slová by som použila. Sedieť nad inými papiermi ako nad tými štátnicovými je veľmi fajn. Vyfarbovať chvíľu plné cyklaménové pery namiesto mojej snahy vysloviť nemecké Neue Einlaufende Zeitung, zapamätať si vydavateľa či opätovné zavedenie cenzúry je takisto veľmi fajn.

Máte chuť vyfarbiť si svoju vlastnú módnu story?

pondelok, 2. mája 2016

IT´S GONNA BE MAY

Uf. Tak som tu! Ešte sa neplazím cez víťaznú pásku s dvomi písmenkami titulu vo vrecku. No som na polceste! Dnes vás trošku otestujem a článok je bez foto. No to ste si už asi stihli všimnúť. Čítate?


Moja bakalárka, s ktorou som zdolávala v posledných týždňoch veľký boj, ešte väčší pri odovzdávaní (stretnutie so slovenskou byrokraciou by mohlo byť dobrodružným románom) je už fuč, odovzdaná a už sa čaká len na posudok. A obhajobu, samozrejme. Taký detail, na ktorý neustále zabúdam. Aj keď to bol boj, aj tak tie strany presahujúce maximum milujem. A teraz, otázky typu, mesiac som tu nebola, čo som robila? Väčšinou písala, užívala si pár dní voľna, skúškovala medzi tým a potom som si spomenula na to, že aha! asi chcem pokračovať aj na vyšší stupeň, a tak opäť zdravím, slovenská byrokracia. A taký bol môj apríl. Ubehol rýchlo, fakt mega rýchlo. Ani neviem kedy. A už to vidím, že tak ubehne aj máj. Nebudem vám klamať, žiadne úžasné plány nemám, najbližší mesiac budem sedieť nad tonou papiera a učiť sa na štátnice. Yes! (pretože dejiny žurnalistiky naozaj potrebujem a bez štátnic z dejín novinárčiny by predsa novinár ani byť nemohol) Okrem dejín, ktoré ste už párkrát na blogu mohli zazrieť ak ma sledujete dlhšie, čaká na moje mozgové závity slovenčina naša ľúbezná a samozrejme, také tie obkecy ako žánre, do ktorých sa aj tak nikto nikdy nezmestí, štylistika, ktorá je už skôr v učebniciach ako v praxi a taká tá metodika, akože teoreticky viete všetko, čo máte robiť, no v praxi vás prekvapí, že vlastne neviete nič. Takže sa u mňa nekonal bozk pod čerešňou, možno aj preto, že som už dávno žiadnu rozkvitnutú nevidela. Prvý máj som strávila čítaním knihy, konečne po dlhej dobe, takže som tým úplne prejavila svoju lásku. No a najbližšie týždne, ako som spomínala, ma čaká výstražný strašiak 30. máj a moja nádej, že budem stíhať.


Evidentne som si v blogovaní naozaj dala pauzu. Ale svitá na lepšie časy (dúfam). A stále je to moja záľuba, môj ventil a moje veľké potešenie, ak si niekto z týchto výlevov reálne niečo zoberie.

Majte sa krásne, ľúbte sa, nielen v máji, ale každý deň.