utorok, 22. novembra 2016

TIME MANAGEMENT? NO, CHAOS

Môžete čítať 20 tipov ako byť produktívny, brodiť sa v článkoch s tajomným slovíčkom time management, vyhľadávať tipy a triky na boj s prokrastináciou, pokyvkávať hlavou pri duchaplných vetách o tom, ako zvládnuť stres, úlohy, ako nič neodkladať na poslednú chvíľu... a napokon o jedenástej v noci asi hodinu pred deadlinom plodíte múdre vety a chcete do textu vniesť tú arómu, že to máte v malíčku.

Posledné obdobie som prototypom tvora, vykazujúceho najlepšie výsledky pod tlakom, stresom, tikajúcou ručičkou hodiniek, nadáviek a opätovného sľubovania - už nikdy viac. Týždňovú analýzu sa snažím vypotiť za pár hodín. To, čo vzniká vo večerných chvíľach sú majstrovské diela, sebatrýznenie, potreba utýrať sa do poslednej minúty. Neviem, či si tým kompenzujem akúsi vnútornú potrebu byť k sebe zlá. Napokon to vyústi do takých rán, keď sa nedokážem zobudiť a reálne fungovať. A keď sa konečne v tom víre povinností pozriem do svojho vnútra nespoznávam ho. Doťahujem sa na okraj, maskujem pozitivizmom a úsmevom, no vo vnútri som unavená a v mojom pomyselnom kalendári pribúdajú výkričníky. A kvôli čomu?

Každý má svoje ups and downs. Denne. Ráno môžete vstať mrzutí a večer zaspávate s úsmevom. To v akom stave si večer ľahnete do postele je aj tak napokon to, na čom záleží najviac. Ak máte pre ten deň v sebe všetko vyriešené a jednoducho viete, že je to OK.

Myslela som, aká som super, že aj keď nestíham, tak predsa stíham. Vždy. Napokon sú aj tie výsledky dobré a tento post som chcela poňať viac sarkasticky. No spomínam si na obdobie keď som chvíľami zažívala panické návaly počas učenia sa na štátnice. Človek si zo seba napokon spraví len žart a vraví si, že sa berie príliš vážne. No pamätám si aj obdobie po nich keď som sa dva týždne dostávala zo stresu a len myšlienka naň ma príšerne desila. A zrazu si počas semestra uvedomujem, že je to takmer podobné. Keď chcem všetko stihnúť, všetkým vyhovieť, všetko ututlať do poslednej bodky až na to, že jediný, kto zostane v konečnom dôsledku nevyspatý s totálne vyžmýkanými nervami, som ja sama. A aj keď som obdobie nepoznania sebaúcty dávno preklenula, akosi zabúdam na to, že moja psychická pohoda je to, na čom záleží. My vytvárame svet okolo seba a naše vzťahy odzrkadľujeme vlastným vnútrom a keď to v ňom nefunguje, nebude to fungovať ani vonku. Jednoduchý princíp, na ktorom je vystavané všetko.

Tvrdenie začnite od seba sa už stalo akýmsi moderným klišé, no pomenovanie klišé nutne nemusí znamenať niečo zlé. Tieto vety sú pripomienkou toho, že pri všetkom, čo musíte a čo ešte nemáte, nezabúdajte na seba. A preto vám píšem, pretože popri všetkom zabúdam na to, čo mám najradšej. Jednoduché písanie.

A ak ste na tom podobne, odhoďte to fňukanie a potešte sa maličkosťou. Lebo ako by povedal profesor Lupin, na odohnanie vašich vnútorných dementorov niekedy stačí kúsok čokolády.

C.

utorok, 11. októbra 2016

CONFESSION OF A BOOKWORM

Sme zvláštni ľudia. Nadchýname sa nad výkladmi kníh a chceme kupovať stále nové, aj keď už doma nie je miesto. Stále niečo nestíhame, máme rozčítané, naplánované... a keď náhodou nemáme čo čítať chytáme paniku.

Na nočnom stolíku je vždy kniha. Jedna, dve aj päť. Zaspávame s textom vrytým v hlave alebo si dobrovoľne ubližujeme pri tlmenom svetle. Nespíme a slzíme len preto, lebo sme zvedaví čo bude ďalej. Sme zvláštni. Voňajú nám popísané strany. Plačeme nad nimi a smejeme sa. Nadávame pri otvorenom konci. Horlivo diskutujeme o zmysle zápletky a bránime svoj obľúbený charakter. Otvárame vnútro a necháme doň všetkých vstúpiť. Potom s nimi prežívame každý deň. Niekedy stratíme pojem o čase. Vtedy pre nás neexistuje realita, fungujeme na druhom svete a len obraciame stránky. Zatvorenie tej poslednej je takmer ako rozlúčka s priateľom. Očami beháme znova a znova po finálnych riadkoch, vrývame si ich do mysle a dávame zbohom. 

Takí sme. S nosom v knihách, s hlavou v oblakoch. Mne sa len nedávno dostal pod ruku príbeh o dievčati vo vlaku. Strávila som s ním asi dva dni intenzívneho čítania. Niekto mi povedal, že sa to číta samé. Mal pravdu. Od víru udalostí v britskom prostredí a hluku železničných koľají sa nebudete vediet odtrhnúť. Také je Dievča vo vlaku. Vtiahne vás, pohltí, zamotá hlavu až napokon vyviaznete so zvláštnym pocitom. Doteraz neviem či bol ten záver uspokojivý. Kriminálky vždy končia takým podivným dojmom, ktorý zanecháva pachuť na jazyku. No Paula Hawkins to podľa môjho skromného názoru zvládla na výbornú. Aj s vašimi pocitmi a intuíciou Rachel tak hádzala? 

O tom celý čas hovorím. Hádžu s vami, zapletú sa vám do srdca, milujete ich a nenávidíte a pritom ide len o slová na papieri. Toľko drámy a životných vyhasnutí sa môže udiať pri svetle lampy počas jesenného večera. Alebo toľko lásky a úsmevov. Už v minulom článku som písala o tom, ako je internet zázrakom doby. Môžem povedať, že knihy sú zázrakom ľudstva.

C.


utorok, 4. októbra 2016

WRITER´S BLOCK

Nejde mi to. Stále neviem aké slová naťukať. Niekedy premýšľam ako zaujať, byť originálna či inšpiratívna. Dnes som si povedala, jednoducho píš. Otvor to blogerské okno a píš. To je to jediné, na čo bol tento blog stvorený. Pre oslobodzujúci zvuk ťukania klávesnice a nezastaviteľný tok plynúcich myšlienok. Niekedy to zo seba potrebujete dostať von. Bez rámcovej témy, osnovy, plánov či vyznačených bodov. Hovorí sa tomu pisateľský blok. 

Niečo v mysli sa vám jednoducho blokne a celá vaša kreativita je fuč. Dokážete písať správy, články a pracovať so zahraničnými zdrojmi. Publikujete jedna radosť, no dostávate sa do stereotypu a vaša myseľ funguje podľa vopred naučených vzorcov. Zrejme pochopíte, že vyprodukovať následne niečo malebne kreatívne a originálne nie je také ľahké. Vzniká potreba stále plodiť niečo nové. Niečo zaujímavé. A potom čoraz viac nadobúdate pocit, že zaujímaví nie ste a že tie vaše žvásty aj tak nikto čítať nebude.

Dnes som poprosila uja Googla o pomoc v zúfalej hodine. Naťukala som tie slovíčka a ono to fakt funguje. Internet je zázrak tohto storočia, keď z jedného kúta izby dokážete rozbehnúť mozog a osloviť masy. A mňa oslovil jeden výrok. Píšeme, pretože nedokážeme nepísať. Stotožňuje sa s tým niekto? Píšem pretože chcem a nie, pretože musím. Píšem pre seba, pre svojho imaginárneho priateľa, ktorý sa možno skrýva za videniami, komentármi a čitateľmi. Hrať sa na poli kreativity je totiž taká zvláštna vec, často vám padnú hračky do kanála a vy vymýšľate ako ich získať späť. A ja som sa na to pokúšala prísť celý október a takmer aj september. A teraz sedím vo svojej pracovni (predstav si posteľ) v Nitre a myseľ mi ubieha k prázdnej chladničke. Už dávno som sa tak netešila na nákup potravín. Módne reťazce sa môžu schovať pokiaľ nemajú v ponuke čerstvú brokolicu či čokoládové srdiečka. A opäť objavujem tú radosť zo spontánneho písania.

C.

nedeľa, 4. septembra 2016

O STRETNUTIACH A TVAROVANÍ

V našom živote nás menia ľudia, ktorých stretávame. Tvarujú nás ako kus hliny svojimi kritikami aj pochvalami. Pri veľkom separovaní izbových spomienok som držala v rukách papier s časovou osou. Výmysel mladej praktikantky a snaha o zaznamenanie nášho doterajšieho plávania mladými rokmi. Boli sme druháci na strednej a môj záznam končí dátumom stretnutia s chlapom, s ktorým som doteraz. Keď sa spätne obzriem som úplne iná osobnosť. Malé čiarky na osi prepojené rokmi a inicálkami mi hodili pravdu do očí. Tvarujú nás ľudia. Niektorých stretneme len na malú chvíľu či pár mesiacov. Letný románik, prvé zaľúbenie, prvé depky a najlepší priatelia. Potom som rovnú os preškrtla a veľkým napísala zmena. Zrejme som po nej túžila a pritiahla si k sebe človeka, ktorý to dokázal urobiť, keď ja som nemala dostatok odvahy.

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, do akej miery je váš život ovplyvnený inými ľuďmi? Možno máte okolo seba vysávačov energie, možno naopak pozitívnych slniečkárov, možno motivátorov a možno najväčších kritikov, na ktorých sa často hneváte, no v konečnom dôsledku ste vďační, že im práve vy môžete hľadieť do očí a rozviesť úprimný rozhovor bez obáv. Tak plávame týmto životom a neskôr sedíme na zemi v hromade vecí a plníme zberné koše starými papiermi, spomienkami a nostalgiou, s ktorou sa lúčime. Keď čítate staré zápisky, poznámky, možno tajné denníčky, uvedomujete si, kam ste sa až posunuli? Aké veľké kroky ste spravili?

Okrem časovej osi sme na papier kreslili aj svoje vnútro. To moje bolo chaotické, machuľovité a s malými oknami. Dnes by boli machule menšie, pridala by som kvet a lúče slnka. A čo vy?

C.

piatok, 19. augusta 2016

DADDY ISSUES IN PRAGUE

Alebo príbeh o tom, ako mladšiu generáciu pohltili smartfóny. Cokinella si splnila malý sen a vybrala sa do veľkej Prahy na koncert svojich obľúbených susedov. Spoznáte ich podľa obráteného domčeka, čiernobielych klipov a potetovaného frontmana. Dnes vám poviem o tom, ako som sa vyspievala na The Neighbourhood.

Jeden večer v našej čajovni tá dievčina v modrom a lá Dan Nekonečný mi medzi rečou spomenula koncert NBHD. Prosím? Jej argument na môj obrovský otáznik, prečo mi to neoznámila skôr, bola slabá výhovorka nevedela som, že ich počúvaš. Tak už vieš. A vesmír bol dobrý a o pár mesiacov ich zoslal znova. To som ich zrejme až tak veľmi túžila počuť a vidieť. A ono to vyšlo. Akcia Praha na otočku sa uskutočnila. Jej kúsok som si obzrela po ceste hľadajúc jedlo a vstúpila som aj do slávneho Starbucksu, ktorého popularita si vyžiadala aj neslávne známych hejterov. Mala som len presso, dvojité, ale bolo fajn. Nakoplo ma po mojom nežnom útlme. Takto nakopnutá so slnkom v modrých sklíčkach som stúpala do výšin Riegrových sadov a odhaľovala ich krásne plochy na leňošenie a čítanie. Neskôr sme sa zaradili do fronty ľudí, alebo skôr početných fanúšičiek, ktoré ako keby jedna fashion matka mala. Hm, mám čo hovoriť, keď som na seba hodila koženku a džíny s dierami na nohách. V dnešnej dobe tak originálne. No to som ja so svojím komfortom. Chvíľku som bola vďačná, že mám pri sebe toho Dana Nekonečného v modrom a ten milý alobal. Tak trochu sa vymykali normálu a ja zisťujem, že s takými ľuďmi som rada. 

Koncert doslova odpálili Borns. Píšem odpálili lebo ešte vtedy som si myslela, že tvoria celú skupinu. Po googlení som zistila, že ide o speváka. No kapelu za sebou mal famóznu a za bicími sedela ženská. Moje srdce zaplesalo. Dokonca viackrát. 

No už poďme k tým mojim. Ak vynechám dav kričiacich dievčat, zlé ozvučenie, podivné znenie niektorých piesní alebo stádo smartfónov nad hlavami, tak som tam doslova nechala srdce aj dušu. A to už tie pocity trochu vychladli. No ak ste sa niekedy ocitli na koncerte, kde poznáte každú pieseň, slová viete naspamäť a spája sa vám s nimi viac ako jedna spomienka či pocit, tak viete o čom hovorím. A nepokazí to ani zlé ozvučenie či blikajúce telefóny. Na margo telefónov, radujem sa z toho, že som rástla ešte v dobe keď sme nemali farebné displeje ani foťáky. Mobily sme nosili von často len na ochranársku žiadosť rodičov, pochváliť sa či pustiť si pár melódií. A takíto ľudia na koncertoch stoja, spievajú a natriasajú sa v rytme svojich obľúbených. Ste tam aj vy?

Praha bola krásna, The Neighbourhood viac ako len čiernobieli, ja bezprostredná a pri spievaní som chvíľu zabudla na to, čo si myslia ostatní. A aj keď som sa ráno zobudila s opuchnutými očami a nedostatkom spánku, musela som sa usmievať.
C.

sobota, 13. augusta 2016

O ŠŤASTÍ

Nedávno som stála v okne a sledovala perzeidy. Žmúrila ponad mestské osvetlenie a dávala zbohom svetlej tvári Mesiaca, ktorý sa schoval za najbližší kopec. Obloha potemnela a ja som začala počítať. Jeden, dva, tri... ešte počkám do päť a pôjdem spať. Pri čísle 9 som utekala po deku a ovinula sa ňou až po nos. Z izby mám chvíľkovú mraziareň ale to mi vôbec nevadí, pretože som už na čísle 13. Každé vykreslí úsmev. Zrazu vyzerám ako šťastný blázon. 

Niekde som čítala, že ak chceš byť šťastný, jednoducho buď. A ja som bola, v tej chvíli sledujúc prach letiaci vesmírom. Keď niekto na Zemi hodí kameňom nie je to až také čaro. Keď ten kameň letí vesmírom je to hotové divadlo. Zadarmo, len pre nás. Možno máme šťastie, že sme sa narodili na takej planéte, kde pre kúsok magickosti stačí zdvihnúť hlavu. Dvíhali ste poriadne? Nakoniec som ich napočítala 15 a asi ďalších 15 minút som čakala ešte na jednu. Poslednú. Keď padla tá, šťastie sa vo mne dalo krájať. Naozaj je to také jednoduché?

Všimli ste si, ako nám tie najjednoduchšie veci vedia vykúzliť úsmev? Ako pár lúčov slnka po zamračených dňoch alebo dážď, keď už sa teplom nedá dýchať. Čo naposledy rozosmialo vás? Bol to ten kamienok tváriaci sa ako padajúca hviezda? A stihli ste si niečo želať? Ja si v poslednej dobe všímam jedno, že tak ako máme právo byť smutní, tak máme právo byť aj šťastní. Tak ako si môžete dovoliť plakať, tak si môžete dovoliť aj smiať sa.

Teraz si tu píšem slniečkové posty, keď je vonku o desať stupňov menej a mraky zase zavítali na návštevu. No máte kúsok slnka aspoň tu, na blogu. Kým príde september a ja sa budem opäť vylievať zo svojich hromobití v hlave. Asi nebudem jediná, keď opäť začne maratón povinností. No tým už kazím svoj slniečkový post. Tak vám na záver poviem len jedno, ak chcete byť šťastní, buďte. Zjedzte tú čokoládu, pospite si tých 20 minút navyše, sledujte tú oblohu a nemračte sa, že sa mračí. 
C.


// top: New Yorker, šortky: číňan, topánky: Esmara