sobota, 3. decembra 2016

FIRST DECEMBER IMPRESSIONS

Prvého decembra som sa pozerala z okna a ono snežilo. V Nitre. Snežilo.
Absurdnosť tohto výroku sa mi stále zdá neuveriteľná, odkedy sa tu morím so žurnalistikou videla som sneh vo veľmi jemnulinkom štýle len párkrát. Vtedy boli dokonca biele strechy. Nitra však nesklamala a o chvíľu bolo už všetko roztopené. Asi toľko k príbehu ja a nitrianske vločky.
Aj vám už zaváňa decembrom? Nielen z kalendára či ligotavých obchodných centier, ale len tak, doma. Keď si zapálite sviečku a oblečiete hrubé ponožky.

utorok, 22. novembra 2016

TIME MANAGEMENT? NO, CHAOS

Môžete čítať 20 tipov ako byť produktívny, brodiť sa v článkoch s tajomným slovíčkom time management, vyhľadávať tipy a triky na boj s prokrastináciou, pokyvkávať hlavou pri duchaplných vetách o tom, ako zvládnuť stres, úlohy, ako nič neodkladať na poslednú chvíľu... a napokon o jedenástej v noci asi hodinu pred deadlinom plodíte múdre vety a chcete do textu vniesť tú arómu, že to máte v malíčku.

Posledné obdobie som prototypom tvora, vykazujúceho najlepšie výsledky pod tlakom, stresom, tikajúcou ručičkou hodiniek, nadáviek a opätovného sľubovania - už nikdy viac. Týždňovú analýzu sa snažím vypotiť za pár hodín. To, čo vzniká vo večerných chvíľach sú majstrovské diela, sebatrýznenie, potreba utýrať sa do poslednej minúty. Neviem, či si tým kompenzujem akúsi vnútornú potrebu byť k sebe zlá. Napokon to vyústi do takých rán, keď sa nedokážem zobudiť a reálne fungovať. A keď sa konečne v tom víre povinností pozriem do svojho vnútra nespoznávam ho. Doťahujem sa na okraj, maskujem pozitivizmom a úsmevom, no vo vnútri som unavená a v mojom pomyselnom kalendári pribúdajú výkričníky. A kvôli čomu?

Každý má svoje ups and downs. Denne. Ráno môžete vstať mrzutí a večer zaspávate s úsmevom. To v akom stave si večer ľahnete do postele je aj tak napokon to, na čom záleží najviac. Ak máte pre ten deň v sebe všetko vyriešené a jednoducho viete, že je to OK.

Myslela som, aká som super, že aj keď nestíham, tak predsa stíham. Vždy. Napokon sú aj tie výsledky dobré a tento post som chcela poňať viac sarkasticky. No spomínam si na obdobie keď som chvíľami zažívala panické návaly počas učenia sa na štátnice. Človek si zo seba napokon spraví len žart a vraví si, že sa berie príliš vážne. No pamätám si aj obdobie po nich keď som sa dva týždne dostávala zo stresu a len myšlienka naň ma príšerne desila. A zrazu si počas semestra uvedomujem, že je to takmer podobné. Keď chcem všetko stihnúť, všetkým vyhovieť, všetko ututlať do poslednej bodky až na to, že jediný, kto zostane v konečnom dôsledku nevyspatý s totálne vyžmýkanými nervami, som ja sama. A aj keď som obdobie nepoznania sebaúcty dávno preklenula, akosi zabúdam na to, že moja psychická pohoda je to, na čom záleží. My vytvárame svet okolo seba a naše vzťahy odzrkadľujeme vlastným vnútrom a keď to v ňom nefunguje, nebude to fungovať ani vonku. Jednoduchý princíp, na ktorom je vystavané všetko.

Tvrdenie začnite od seba sa už stalo akýmsi moderným klišé, no pomenovanie klišé nutne nemusí znamenať niečo zlé. Tieto vety sú pripomienkou toho, že pri všetkom, čo musíte a čo ešte nemáte, nezabúdajte na seba. A preto vám píšem, pretože popri všetkom zabúdam na to, čo mám najradšej. Jednoduché písanie.

A ak ste na tom podobne, odhoďte to fňukanie a potešte sa maličkosťou. Lebo ako by povedal profesor Lupin, na odohnanie vašich vnútorných dementorov niekedy stačí kúsok čokolády.

C.

utorok, 11. októbra 2016

CONFESSION OF A BOOKWORM

Sme zvláštni ľudia. Nadchýname sa nad výkladmi kníh a chceme kupovať stále nové, aj keď už doma nie je miesto. Stále niečo nestíhame, máme rozčítané, naplánované... a keď náhodou nemáme čo čítať chytáme paniku.

Na nočnom stolíku je vždy kniha. Jedna, dve aj päť. Zaspávame s textom vrytým v hlave alebo si dobrovoľne ubližujeme pri tlmenom svetle. Nespíme a slzíme len preto, lebo sme zvedaví čo bude ďalej. Sme zvláštni. Voňajú nám popísané strany. Plačeme nad nimi a smejeme sa. Nadávame pri otvorenom konci. Horlivo diskutujeme o zmysle zápletky a bránime svoj obľúbený charakter. Otvárame vnútro a necháme doň všetkých vstúpiť. Potom s nimi prežívame každý deň. Niekedy stratíme pojem o čase. Vtedy pre nás neexistuje realita, fungujeme na druhom svete a len obraciame stránky. Zatvorenie tej poslednej je takmer ako rozlúčka s priateľom. Očami beháme znova a znova po finálnych riadkoch, vrývame si ich do mysle a dávame zbohom. 

Takí sme. S nosom v knihách, s hlavou v oblakoch. Mne sa len nedávno dostal pod ruku príbeh o dievčati vo vlaku. Strávila som s ním asi dva dni intenzívneho čítania. Niekto mi povedal, že sa to číta samé. Mal pravdu. Od víru udalostí v britskom prostredí a hluku železničných koľají sa nebudete vediet odtrhnúť. Také je Dievča vo vlaku. Vtiahne vás, pohltí, zamotá hlavu až napokon vyviaznete so zvláštnym pocitom. Doteraz neviem či bol ten záver uspokojivý. Kriminálky vždy končia takým podivným dojmom, ktorý zanecháva pachuť na jazyku. No Paula Hawkins to podľa môjho skromného názoru zvládla na výbornú. Aj s vašimi pocitmi a intuíciou Rachel tak hádzala? 

O tom celý čas hovorím. Hádžu s vami, zapletú sa vám do srdca, milujete ich a nenávidíte a pritom ide len o slová na papieri. Toľko drámy a životných vyhasnutí sa môže udiať pri svetle lampy počas jesenného večera. Alebo toľko lásky a úsmevov. Už v minulom článku som písala o tom, ako je internet zázrakom doby. Môžem povedať, že knihy sú zázrakom ľudstva.

C.


utorok, 4. októbra 2016

WRITER´S BLOCK

Nejde mi to. Stále neviem aké slová naťukať. Niekedy premýšľam ako zaujať, byť originálna či inšpiratívna. Dnes som si povedala, jednoducho píš. Otvor to blogerské okno a píš. To je to jediné, na čo bol tento blog stvorený. Pre oslobodzujúci zvuk ťukania klávesnice a nezastaviteľný tok plynúcich myšlienok. Niekedy to zo seba potrebujete dostať von. Bez rámcovej témy, osnovy, plánov či vyznačených bodov. Hovorí sa tomu pisateľský blok. 

Niečo v mysli sa vám jednoducho blokne a celá vaša kreativita je fuč. Dokážete písať správy, články a pracovať so zahraničnými zdrojmi. Publikujete jedna radosť, no dostávate sa do stereotypu a vaša myseľ funguje podľa vopred naučených vzorcov. Zrejme pochopíte, že vyprodukovať následne niečo malebne kreatívne a originálne nie je také ľahké. Vzniká potreba stále plodiť niečo nové. Niečo zaujímavé. A potom čoraz viac nadobúdate pocit, že zaujímaví nie ste a že tie vaše žvásty aj tak nikto čítať nebude.

Dnes som poprosila uja Googla o pomoc v zúfalej hodine. Naťukala som tie slovíčka a ono to fakt funguje. Internet je zázrak tohto storočia, keď z jedného kúta izby dokážete rozbehnúť mozog a osloviť masy. A mňa oslovil jeden výrok. Píšeme, pretože nedokážeme nepísať. Stotožňuje sa s tým niekto? Píšem pretože chcem a nie, pretože musím. Píšem pre seba, pre svojho imaginárneho priateľa, ktorý sa možno skrýva za videniami, komentármi a čitateľmi. Hrať sa na poli kreativity je totiž taká zvláštna vec, často vám padnú hračky do kanála a vy vymýšľate ako ich získať späť. A ja som sa na to pokúšala prísť celý október a takmer aj september. A teraz sedím vo svojej pracovni (predstav si posteľ) v Nitre a myseľ mi ubieha k prázdnej chladničke. Už dávno som sa tak netešila na nákup potravín. Módne reťazce sa môžu schovať pokiaľ nemajú v ponuke čerstvú brokolicu či čokoládové srdiečka. A opäť objavujem tú radosť zo spontánneho písania.

C.

nedeľa, 4. septembra 2016

O STRETNUTIACH A TVAROVANÍ

V našom živote nás menia ľudia, ktorých stretávame. Tvarujú nás ako kus hliny svojimi kritikami aj pochvalami. Pri veľkom separovaní izbových spomienok som držala v rukách papier s časovou osou. Výmysel mladej praktikantky a snaha o zaznamenanie nášho doterajšieho plávania mladými rokmi. Boli sme druháci na strednej a môj záznam končí dátumom stretnutia s chlapom, s ktorým som doteraz. Keď sa spätne obzriem som úplne iná osobnosť. Malé čiarky na osi prepojené rokmi a inicálkami mi hodili pravdu do očí. Tvarujú nás ľudia. Niektorých stretneme len na malú chvíľu či pár mesiacov. Letný románik, prvé zaľúbenie, prvé depky a najlepší priatelia. Potom som rovnú os preškrtla a veľkým napísala zmena. Zrejme som po nej túžila a pritiahla si k sebe človeka, ktorý to dokázal urobiť, keď ja som nemala dostatok odvahy.

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, do akej miery je váš život ovplyvnený inými ľuďmi? Možno máte okolo seba vysávačov energie, možno naopak pozitívnych slniečkárov, možno motivátorov a možno najväčších kritikov, na ktorých sa často hneváte, no v konečnom dôsledku ste vďační, že im práve vy môžete hľadieť do očí a rozviesť úprimný rozhovor bez obáv. Tak plávame týmto životom a neskôr sedíme na zemi v hromade vecí a plníme zberné koše starými papiermi, spomienkami a nostalgiou, s ktorou sa lúčime. Keď čítate staré zápisky, poznámky, možno tajné denníčky, uvedomujete si, kam ste sa až posunuli? Aké veľké kroky ste spravili?

Okrem časovej osi sme na papier kreslili aj svoje vnútro. To moje bolo chaotické, machuľovité a s malými oknami. Dnes by boli machule menšie, pridala by som kvet a lúče slnka. A čo vy?

C.

piatok, 19. augusta 2016

DADDY ISSUES IN PRAGUE

Alebo príbeh o tom, ako mladšiu generáciu pohltili smartfóny. Cokinella si splnila malý sen a vybrala sa do veľkej Prahy na koncert svojich obľúbených susedov. Spoznáte ich podľa obráteného domčeka, čiernobielych klipov a potetovaného frontmana. Dnes vám poviem o tom, ako som sa vyspievala na The Neighbourhood.

Jeden večer v našej čajovni tá dievčina v modrom a lá Dan Nekonečný mi medzi rečou spomenula koncert NBHD. Prosím? Jej argument na môj obrovský otáznik, prečo mi to neoznámila skôr, bola slabá výhovorka nevedela som, že ich počúvaš. Tak už vieš. A vesmír bol dobrý a o pár mesiacov ich zoslal znova. To som ich zrejme až tak veľmi túžila počuť a vidieť. A ono to vyšlo. Akcia Praha na otočku sa uskutočnila. Jej kúsok som si obzrela po ceste hľadajúc jedlo a vstúpila som aj do slávneho Starbucksu, ktorého popularita si vyžiadala aj neslávne známych hejterov. Mala som len presso, dvojité, ale bolo fajn. Nakoplo ma po mojom nežnom útlme. Takto nakopnutá so slnkom v modrých sklíčkach som stúpala do výšin Riegrových sadov a odhaľovala ich krásne plochy na leňošenie a čítanie. Neskôr sme sa zaradili do fronty ľudí, alebo skôr početných fanúšičiek, ktoré ako keby jedna fashion matka mala. Hm, mám čo hovoriť, keď som na seba hodila koženku a džíny s dierami na nohách. V dnešnej dobe tak originálne. No to som ja so svojím komfortom. Chvíľku som bola vďačná, že mám pri sebe toho Dana Nekonečného v modrom a ten milý alobal. Tak trochu sa vymykali normálu a ja zisťujem, že s takými ľuďmi som rada. 

Koncert doslova odpálili Borns. Píšem odpálili lebo ešte vtedy som si myslela, že tvoria celú skupinu. Po googlení som zistila, že ide o speváka. No kapelu za sebou mal famóznu a za bicími sedela ženská. Moje srdce zaplesalo. Dokonca viackrát. 

No už poďme k tým mojim. Ak vynechám dav kričiacich dievčat, zlé ozvučenie, podivné znenie niektorých piesní alebo stádo smartfónov nad hlavami, tak som tam doslova nechala srdce aj dušu. A to už tie pocity trochu vychladli. No ak ste sa niekedy ocitli na koncerte, kde poznáte každú pieseň, slová viete naspamäť a spája sa vám s nimi viac ako jedna spomienka či pocit, tak viete o čom hovorím. A nepokazí to ani zlé ozvučenie či blikajúce telefóny. Na margo telefónov, radujem sa z toho, že som rástla ešte v dobe keď sme nemali farebné displeje ani foťáky. Mobily sme nosili von často len na ochranársku žiadosť rodičov, pochváliť sa či pustiť si pár melódií. A takíto ľudia na koncertoch stoja, spievajú a natriasajú sa v rytme svojich obľúbených. Ste tam aj vy?

Praha bola krásna, The Neighbourhood viac ako len čiernobieli, ja bezprostredná a pri spievaní som chvíľu zabudla na to, čo si myslia ostatní. A aj keď som sa ráno zobudila s opuchnutými očami a nedostatkom spánku, musela som sa usmievať.
C.

sobota, 13. augusta 2016

O ŠŤASTÍ

Nedávno som stála v okne a sledovala perzeidy. Žmúrila ponad mestské osvetlenie a dávala zbohom svetlej tvári Mesiaca, ktorý sa schoval za najbližší kopec. Obloha potemnela a ja som začala počítať. Jeden, dva, tri... ešte počkám do päť a pôjdem spať. Pri čísle 9 som utekala po deku a ovinula sa ňou až po nos. Z izby mám chvíľkovú mraziareň ale to mi vôbec nevadí, pretože som už na čísle 13. Každé vykreslí úsmev. Zrazu vyzerám ako šťastný blázon. 

Niekde som čítala, že ak chceš byť šťastný, jednoducho buď. A ja som bola, v tej chvíli sledujúc prach letiaci vesmírom. Keď niekto na Zemi hodí kameňom nie je to až také čaro. Keď ten kameň letí vesmírom je to hotové divadlo. Zadarmo, len pre nás. Možno máme šťastie, že sme sa narodili na takej planéte, kde pre kúsok magickosti stačí zdvihnúť hlavu. Dvíhali ste poriadne? Nakoniec som ich napočítala 15 a asi ďalších 15 minút som čakala ešte na jednu. Poslednú. Keď padla tá, šťastie sa vo mne dalo krájať. Naozaj je to také jednoduché?

Všimli ste si, ako nám tie najjednoduchšie veci vedia vykúzliť úsmev? Ako pár lúčov slnka po zamračených dňoch alebo dážď, keď už sa teplom nedá dýchať. Čo naposledy rozosmialo vás? Bol to ten kamienok tváriaci sa ako padajúca hviezda? A stihli ste si niečo želať? Ja si v poslednej dobe všímam jedno, že tak ako máme právo byť smutní, tak máme právo byť aj šťastní. Tak ako si môžete dovoliť plakať, tak si môžete dovoliť aj smiať sa.

Teraz si tu píšem slniečkové posty, keď je vonku o desať stupňov menej a mraky zase zavítali na návštevu. No máte kúsok slnka aspoň tu, na blogu. Kým príde september a ja sa budem opäť vylievať zo svojich hromobití v hlave. Asi nebudem jediná, keď opäť začne maratón povinností. No tým už kazím svoj slniečkový post. Tak vám na záver poviem len jedno, ak chcete byť šťastní, buďte. Zjedzte tú čokoládu, pospite si tých 20 minút navyše, sledujte tú oblohu a nemračte sa, že sa mračí. 
C.


// top: New Yorker, šortky: číňan, topánky: Esmara

nedeľa, 7. augusta 2016

LETNÉ RADOSTI VŠEDNÝCH DNÍ

Začínajú mimo hraníc krajiny, keď opäť hovoríte po poľsky, užívate si bezstarostný život a svoj druhý domov. Keď pri bujarom rozhovore na podvečernej grilovačke, ochutnávajúc nové likéry, tak trochu zabudnete na gril. Našťastie, ste rodina a zrazu má každý rád trochu pripálené mäso. Zároveň ten likér povzbudzuje zmysly a vy, večný odporca, ste práve prišli na chuť tomu najdrahšiemu a ťažko dostupnému. Likéry aj naďalej zostávajú tabu.

Pokračujú objavovaním krás Slovenska, keď zistíte, že halušky v Zuberci sú najlepšie, napcháte sa do prasknutia a v duchu zakopnete o citlivú jazykovú strunu, keď počúvate ľubozvučný prízvuk a tešíte sa z toho, ako mäkko tá čašníčka hovorí. Na Orave najlepšie.

Potom ste zase doma a prežívate tragédiu návratu do reality. Zakomponujete do nej prvky romancy a vypadnete mimo panelákovho oparu. Žijete si taký luxus, v ktorom máte záhradku s malou chatkou, kam sa uberáte, keď máte civilizácie dosť. Vyložíte nohy a čítate, kým nezapadne slnko. Potom čítate aj pri sviečke, pretože stav Gandalf verzus Saruman je 2:1 a Frodo so Samom sú konečne na scéne. K tomu ujedáte čipsy a len náhodou si všimnete, že miska je takmer prázdna a ostatných ani nevidela.

Občas chytáte bronz. Niekedy sa opona zatiahne a slnko sa mračí, vy neveriacky krútite hlavou a tuhšie sa zaviniete do svetru XXL. Potom opäť listujete cestu do Mordoru. Ak náhodou vykukne slnko a teploty stúpnu, do plaviek sa prezliekate rýchlejšie ako chlap v kabínke. Krém netreba a už nasávate. Slnko, samozrejme.

Pijete vo dvojici v romantickom zátiší jemne osvetleného mesta dosť zlé víno a snažíte sa odhaliť, či je to tou minerálkou, ktorú si prilievate. Potom sa on prizná, že už bolo deň otvorené a chladničku nevidelo. Vám je to už jedno. Neskôr sa rozhodnete oprášiť nočný život. S milým vyrazíte do toho jediného klubu. Uvedomíte si, že žijete fakt v malom meste, keď vám pán sekuriťák nadhodí - dlho si tu nebola. Vtedy ďakujete za normálneho partnera, aj keď je občas väčšia drama queen ako vy. No dá si s vami aj to nanič víno a podelil by sa aj o pivo, keby ste nástojčivo nepýtali vlastné. Potom sa sťažujete za kolotoč grátis. Ženy.


Ste kúsok odvážnejšia a keď nájdete doma už čierne banány, roztláčate ich a pečiete banánový chlieb. Pýtate sa sama seba, či boli vôbec dobré. Dá sa tým otráviť? Neviem. Ale chlieb nám chutil.

Zažijete nákupy opäť s vaším milým. Zrazu skúša viac ako vy. Postávate pri kabínke a pýtate sa - ešte dlho? Musíte sa smiať lebo takto to nefunguje. Vesmír je naopak. Narazíte na rozdiel dvoch vkusov a keď vás pošle po inú veľkosť v duchu zaklínate, aby tam nebola. Nebola. Vesmír je silný.

Idete na termálne kúpalisko, vyvalíte sa do horúcej vody a jemne poznamenáte, že by tu človek mohol aj umrieť. Konverzácia hodná spoločnosti niekoľkých dôchodcov a dôchodkýň. Neuvedomíte si, že plánujete vkročiť do pseudo detského bazénu. Každý naokolo má vodu aspoň po krk a tak sa vydáte po schodíkoch, kráčate pomaly, nechcete tam vhupnúť. Neoplývate totiž nebeskou výškou. Po štyroch schodoch zistíte, že voda je po kolená a ostatní len sedia pri deťoch.

Zavolali vás na babské stretko a tak si chcete len jemne prežehliť tričko. Vôbec nechápete, prečo to tak divne kĺže. Popri nechápaní vám ušlo, že ste to prepískli. Už v mysli plačete nad najlepším tričkom a dumáte, či vaše highwaistky sú dostatočne high, aby zakryli neplechu zatmenia wannabe žienky domácej. Naštvete sa a dáte si šaty. O pár hodín sa už smejete na roadtripe po okolitých dedinách a tankujete za 5 eur, aby ste dorazili aj do tej vedľa. Splietate plány ako nasledujúce leto vyrazíte niekam ďalej, ako len po najbližšiu krčmu. No videli ste krásny západ slnka, vyrušili párik v prítmí, vypili kus dobrého vína, šli po pizzu a hádali sa s úsmevom od ucha k uchu štýlom, ja klopem, ty hovoríš.

Ochutnali ste opäť jahodovú vodnú fajku a objavovali priestory vašej obľúbenej staronovej čajovne. Spoznali dievča, ktoré žije viac ako len späté s prírodou, s dredmi na hlave a bujným porastom. Potom nahlas rozmýšľate o tom, aké by bolo mesiac sa neholiť a či nie ste len otrokyňou moderného nastavenia spoločnosti. Otázka holiť či neholiť nemala nikdy hlbšiu podstatu.

No smejete sa viac ako obvykle a spievate viac ako je počúvateľné.

V noci objavujete aj dobré filmy, nosíte klobúk a beháte bosá po tráve.

Manikúru a pedikúru ste snáď nikdy nemali lepšiu. 

Občas ste tragéd, ale inak sa usmievate. A snažíte sa hlúpo nevnímať, že už máte polovicu za sebou.

C.

pondelok, 1. augusta 2016

DETAILY Z ORAVY

Toto nie je len história. To sú miestečka, ktoré dýchajú vlastným životom a na všetky vaše zmysly pôsobia až príliš skutočne. Ako keby tí žiaci v škole mali len prestávku, tí domáci len vybehli na chvíľu niekam von a ten dedko si pri prechode do inej miestnosti len zabudol papuče. Ako keby nikdy neodišli. Malebné okienka, ľudové vzory, čisté nebo a vôňa dreva. K tomu informácie na každom domčeku o jeho obyvateľoch. Po prekročení prahu nahliadnete do dávnej spoločnosti, potýkajúcej sa mnohokrát s našimi problémami, len možno iným spôsobom. Možno pozitívnejším. Na toto potrebujete celý deň. Dnes nechám viac ako slová hovoriť fotografie. Z Oravy. Zo skanzenu v Zuberci, ktorý sa dá nazvať dedinkou s vlastným životom.
C.

P.S.: Tá malá trieda s drevenými lavicami bola súkromnou školou. Učil sa v nej sám veľký Pavol Országh Hviezdoslav.
P.S. po druhé: Halušky sú tam tie najlepšie a možno vás zláka viac ako len jeden malebný suvenír.
P.S. po tretie: Ja som sa do sýta napráskala len tými haluškami. A ak tam budete, pozdravte odo mňa toho najkrajšieho oslíka hneď od vedľa.


štvrtok, 14. júla 2016

NAZVALI NÁS BAKALÁRMI

Už to máme oficiálne na papieri, hŕstka statočných, ktorá sa prebojovala. Zvyšok sa prebojuje neskôr. Na tom poli na nás strieľali z mnohých strán, ako sa hovori, ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. U nás to neplatilo. Plávali sme zo semestra do semestra a snažili sa byť pravými novinárskymi rybami, mnohokrát neúspešne, najmä na praktických cvičeniach v prváku, kedy som správu písala ako rozsiahlejší pútavý článok do novín s metaforickým titulkom. Ach, ja hlúpa. Neznášajúca spravodajstvo, snažiaca sa mu vsunúť vždy to niečo svoje typické, inú vetu, inú štylému či slovo. Po pár zlých pokusoch mi došlo, že tadiaľ cesta nevedie. Videla som sa v beletristických vodách. Kto by to bol povedal, že dnes píšem spravodajské články, niekedy aj do kolónky politika. A že sa prihlásim na stáž, kde sa budem učiť plávať v tých spravodajských a politických vodách. Pred tými tromi rokmi by som sa smiala a dnes ma to dokonca začína baviť. Život ma vždy niekam zaveje. 

No k tomu bojisku, plávali sme ľahko, každý naokolo mal toho viac ako žurnalisti. Mali sme úsmevy, ktoré nám opadávali chvíľami počas skúškového a napokon poriadne až v treťom ročníku. Spočítali nám všetko zameškané a spojili to s bakalárkou a štátnicami. Tie boli, no ako to povedať... des, hrôza, panika, stres. Nazývali to formalitou a ja mám pocit, že som potila krv a takmer aj ronila tie krvavé slzy, ktoré som tak často spomínala počas učenia sa na finále. Niekedy ste pripravení na 90 % a o tých desiatich dúfate, že vás akosi obídu. Mňa neobišli a moje milované dejiny žurnalistiky si na mňa nachystali tie moje nepripravené percentá, v jednej sekunde som tú otázku chcela šuchnúť naspäť a tváriť sa, že som ju nevidela. Zrejme ma však osvietilo a vykecala som to na svoje prvé E v živote. A viac šťastia mi žiadna známka nikdy nepriniesla. Ďalej sa moja štátnicová karta obrátila a šťastie prialo. A tak som sa úspešne dostala k promóciám, ktoré som až tak vážne nebrala, no boli pekné, aj diplom je pekný a to E mi tam pri ostatných hodnoteniach pekne svieti. 

Tak som už to Bc. Ževraj bakalár. Ževraj pre túto spoločnosť takmer nič, len prvý stupeň niečoho hádam väčšieho. Prežili sme veľa, vypotili veľa litrov stresu, vypili množstvo kávy, použili veľa nadávok a do klávesníc ťukali viac ako inokedy a ono je to len také malé dvojpísmenkové, síce akademické, no v praxi nižšieho významu. Asi je tu niečo nastavené zle. No to ste si už stihli všimnúť, ak študujete na jednej z našich slovenských pôd. 

Čo je však pre mňa pozitívum je ten názov odboru, ktorý mi tam svieti. Samozrejme, že sa teším z tých dosiahnutých písmenok, stálo to veľa síl a ešte aj bude. No to, kam ma zavialo pred tromi rokmi ma síce často štve a hnevá, no zároveň mi dodáva energiu. Slová sú silné a ja verím, že ma nikdy neprestanú baviť.
C.


// šaty: H&M, topánky: CCC, kabelka: Oriflame

nedeľa, 10. júla 2016

LENNON V RUŽOVOM

Alebo skôr v staroružovom. Spomínala som vám potrebu rapídnej zmeny. Tá ako tak nastala v dizajne aj keď sa verne držím svojho bieleho minimalizmu, no už takého minimalizmu, ktorý je veľmi blízko mojej už viac ako polročnej predstave o blogu. Nebol čas, nebola chuť, energia. Jeden večer som si za to spontánne sadla a obnovila tento kúsok mojej maličkosti. Výber fontov je horší ako ranné postávanie pred skriňou. Kto nezažil, nepochopí, respektíve, kto nemá v sebe kus perfekcionistu, nepochopí. Ani by ste neverili koľko rôznych odtieňov môže mať čierna. No tie moje kosti boli zaodené do nového kutúru a vo mne sa zase zapálil plamienok blogerskej lásky. Doprajem mu dostatok kyslíka.

Dni mi ubiehajú ako keby nemali ani 24 hodín ale možno len 12. Leto mi začalo akosi pomaly, lenivo a hneď ma skolilo zubom múdrosti. Chcelo to riadny zákrok a týždeň + jeden deň som nedobrovoľne chudla na novej diéte žiadna tuhá strava. Zistila som, že detské výživy majú naozaj množstvo chutí a že keď raz budem mať svojich vlastných potomkov dobre si rozmyslím, aký mix im kúpim. Objavila som znovu čaro polievok a ešte väčšie čaro tej krémovej tekvicovej. Tešila som sa ako malá z tuhej cuketovej placky, z ktorej som zjedla len polovicu. Bola som ešte chudšia ako chudá, energia mínus, celodenné sledovanie toho, čo televízia dala - rozumej nonstop zapnutý kuchársky kanál, keď som začala velebiť majstrovstvá Gordona Ramsayho a Jamieho Olivera. Myslím, že som si takto vykompenzovala svoju neschopnosť jesť. Tekutá strava plus milión tabletiek, raz od bolesti, raz na hojenie ďasna, nezabudnúť si počítať hodiny a myslieť na svoju pečeň viac ako inokedy. A týždeň spať len v jednej polohe. Vtedy prídete na také veci, o ktorých ste celý čas tušili no akosi ich prehliadali. Ako napríklad, že ste tí najšťastnejší ľudia len vám to niekedy nedochádza. A že ak sa ešte budete sťažovať na nezmysly a lamentovať o maličkostiach, pripomeňte si sledovanie Game of thrones s plačom nie kvôli tomu, že séria končí. Alebo sledovanie filmu Stroskotanec a rýchle prepínanie zo známej scény vlastnoručného trhania zubu. Alebo ranné vstávanie asi o štrvtej, zdravím jogurt, zdravím výživa. Je smutné, že si tieto maličkosti neuvedomujeme každý deň, možno sa ten zub ozval v pravú chvíľu.

Keď som už dokázala jesť viac ako tekutú hmotu prišli povinnosti, prepojené s príjemným. U nás totiž ak si chcete ísť prevziať vysokoškolský diplom so všetkou tou parádou musíte mať papier o rozmere A5 s vetou, ktorá daným povereným oznámi, že už naozaj nemáte potajomky ukryté žiadne knihy z knižnice, pečiatka a podpis. Toľko malá vsuvka k príbehom z byrokratického systému. Cestu za touto vstupenkou som spojila s výletom do študentskej Nitry, ktorú som v tom najlepšom odprezentovala sestre so slovami nemysli si, že si takto žijem aj cez semester. Ale bolo nám super a ja som si opäť raz povedala, že tá Nitra vie byť aj pekná. A tak tu mám konečne aj niekoľko slušných fotiek, na ktorých vám s radosťou prezentujem sukňu už od exspolužiačky Veroniky alias Vivien Mihalish. Mladé talenty treba podporovať, asi aj preto som hodila aspoň to euríčko do puzdra mladého huslistu, ktorý nám vyhrával na Svätoplukovom námestí. Chcelo by to viac takých odvážnych ľudí.
C.


// sukňa: Vivien Mihalish, top: Esmara, topánky: Esmara, okuliare: letnyhit.sk

utorok, 21. júna 2016

WHAT THE HELL

Sú len dve možnosti, rapídna zmena alebo koniec. Inak to nevidím. Som presne ten typ človeka, ktorý sa s nadšením pustí do vecí a to niekde po ceste stratí, časom sa vracia v určitých návaloch, no tým istým tempom sa aj vytráca. Hore a dole, kolobeh života. S mojím blogom to tak bolo vždy. A tak sa pýtam kam sa vôbec chcem pohnúť a či sa reálne chcem pohnúť.

Píšem takmer denne, avšak pracovne, samozrejme, moje výlevy a kreatívne chvíľky, fotenie a miestečko kam si môžem publikovať svoje žvásty by mi neuveriteľne chýbalo. Preto sa ho nedokážem vzdať, svojho malého sveta, ktorý si budujem skôr rýchlosťou tvora s ulitou ale budujem. Čo tým chcel básnik povedať? Celý máj som trčala nad otázkami a kopami textov. Vtedy som sa reálne zamýšľala nad tým koľko toho ešte človek dokáže vydržať, ako som už raz písala človek je tvor zázračný a vydrží všetko. 30. mája som úspešne zoštátnicovala a už si pred meno môžem písať to malé Bc. Ono to mal byť perfektný pocit a výskanie a tak. Namiesto toho som zvládla jeden obed a odpratať sa pomaly domov nevnímajúc už ani bolesť nôh z tých krásnych topánok. A potom som padla do postele a spala. Tak som prežívala svoj jasot z prvého titulu, totálne vyčerpaná psychicky aj fyzicky. Formalita to nebola. Dobehla ma realita môjho vlastného tela a týždeň som sa dostávala z tohto zúfalého stavu, kedy moje zmysly nechceli nič iné len spať. Až potom som si nejako uvedomila, že už mám voľno a prázdniny a že už fakt môžem čítať a fungovať ako normálna ľudská bytosť. Tak som sa preklenula až sem, po pár stretnutiach, pár knihách a seriáloch a náznaku oslavy mojich štátnic, keď padla jedna fľaša vína a ja som neskôr omámená pozerala Penny Dreadful, zaujímavá skúsenosť. Ale oslava bola, aj keď malá, no však aj to Bc. je malé. Samozrejme, popri tom som myslela na blog a na to ako som si sľubovala kopec článkov a ako to rozbehnem keď bude čas... no, nerozbehla som. Očividne.
Neviem či nádej žije alebo je celkom stratená, asi potrebujem nabrať novú chuť do blogovania, ktoré malo nakoniec skutočne riadnu pauzu. Toľko moja ozvena v týchto zaprášených priestoroch, bude to chcieť prerábku a nový vzduch.

Zatiaľ sa majte krásne!


/ tričko - Vivien Mihalish, džíny - H&M, tenisky - Esmara / Lidl, taška - Martinus, lenonky - letnyhit.sk /

štvrtok, 19. mája 2016

URBAN CITY


Sme malé mesto a to, kvôli čomu sem ľudia kedysi prichádzali je dnes už len chátrajúci závod plný prázdnych nevyužitých miest. Aj tak sme sa rozrástli a aj tak tu máme tie najkrajšie farby oblohy, ktoré fotím len spoza okien, pretože na nohe mám reťaz poskladanú z malých očiek mnohých názvov, rokov a predmetov s jediným spojením - štátnice.

Čas neúprosne tiká, hodiny odpadávajú a ja upadám do rutiny kedy len vstávam, učím sa, jem a sem tam pracujem. A hovorím si, koľko toho človek môže asi zvládnuť? Myslím, že vysokoškolák je tvor zázračný a zvládne aj nezvládnuteľné.
Pomaly si v hlave tvorím akýsi wishlist, lístoček s mnohými želaniami, ktoré sú úplne jednoduché a malé a ja sa zo dňa na deň teším viac a viac na prvý jún, kedy tento maratón pominie a ja si ich budem môcť pomaly plniť. Čítať. Čítať všetko zameškané, dokončiť tých posledných pár strán Harper Lee, nestagnovať na prvej kapitole Pána Prsteňov, zohnať Ballekove Agáty a začítať sa do horúcich dní, zohnať si pár tých reportérskych osobností, ktorých mená ma teraz možno trápia, no ich myšlienky zaujímajú. Pozerať všetko zameškané a spísať vám zoznam úžasných seriálov, ktoré za voľné chvíle stoja. Fotiť viac, piecť viac, ležať s nohami vyloženými a pozerať chvíľu hlúpu telenovelu a totálne sa na tom smiať, pretože aj to je oddych. Písať viac. Všetkého viac.
Je zvláštne ako vás systém jednoducho obmedzí, ako by ste chceli robiť všetko iné len nie to, čo musíte. Aj vy máte ten pocit? Prichádzajú na mňa mrákoty a takto inkohézne prejdem k záveru. Ešte si spravím čaj a namiesto knihy k večernému čítaniu vytiahnem našu ľubozvučnú slovenčinu a ponorím sa do tajov morfológie. Niekedy mám pocit, že z môjho blogu sa stávajú skôr občasné výkriky v hmle mladého utrpenia popretkávané zábleskami pozitivizmu. Tak je to. Aj keď máte pocit, že všetko uteká asi dvakrát rýchlejšie, nič nie je nemožné. A som odhodlaná toto motto aplikovať aj na kvantum textu a vedomostí, ktoré zhltnem a hádam slušne vypľujem pred komisou. Tak ak sa aj vy moríte nad textami, verte, že naozaj to nie je nemožné. Prejdete, zvládnete, zmaturujete, zoštátnicujete/me. A ešte viete čo mi pomáha? Radostné maličkosti ako dobrá káva, čaj a niečo sladké k tomu. Aj to podporuje motiváciu k učeniu. Majte sa krásne!


P.S.: Na insta ste možno videli, že som si vypočula Ine Kafe trochu inak, výletovala v Brne a áno, naozaj to bolo iné kafé. A naživo sú asi tak o mega percent lepší ako len na youtube. A už sa naozaj idem učiť.


piatok, 6. mája 2016

NAKRESLI SI SVOJU ROZPRÁVKU


Kreatívnym ľuďom treba poskytnúť priestor, a tak dnes s radosťou predstavujem tvorbu kamarátky.

Nakresli si svoju rozprávku. To znie super, však? Stačia vám pastelky a môžete sa ponoriť do vlastných farebných snov. Trend antistresových omaľovánok ma nejako obišiel. No viem si predstaviť, že dopyt po pastelkách rapídne stúpol a stránky s čiernobielymi obrázkami sa predávali viac ako knihy. A vyfarbovali všetci. Záhrady a tak. A myslela som si, že mňa to fakt obišlo, no keď tá deva v čiernom nadhodila na jednej prednáške, že mi môže v rámci PR ponúknuť omaľovánky, moja duša bola zapredaná. Možno preháňam, no kreslí ako malá bohyňa a môjmu oku sa to naozaj veľmi páči.



Slovenská tvorba, originál a navyše krásne fashion obrázky, do ktorých sa jednoducho zamilujete. A môžete si tvoriť a kresliť na voľných stránkach. Keď sa na to pozriem z toho psychologického kútika, budete sa cítiť zase ako dieťa a chvíľu budete reálne premýšľať len nad tým, akú farbu zvolíte. Tieto malé rozhodnutia sú maximálne relaxujúce. Užívala som si dumanie a ťažkú voľbu medzi tyrkysovou či ružovou, mašľu červenú alebo modrú, kvety v klasických farbách alebo v úplne surrealistických. Je to mega oddych. Asi také slová by som použila. Sedieť nad inými papiermi ako nad tými štátnicovými je veľmi fajn. Vyfarbovať chvíľu plné cyklaménové pery namiesto mojej snahy vysloviť nemecké Neue Einlaufende Zeitung, zapamätať si vydavateľa či opätovné zavedenie cenzúry je takisto veľmi fajn.

Máte chuť vyfarbiť si svoju vlastnú módnu story?