utorok, 23. februára 2016

SPONTANEOUS


Milujem spontánne písanie. Keď vás nakopne tá prenasledovaná múza a zrazu máte pred sebou článok. Prúd slov, myšlienok, čiarok a bodiek. Spolu vytvárajú inšpiratívny celok a vy ste ho ani nemuseli plánovať. Podobne funguje aj tento blog. Sadnem a píšem. Takto vznikajú články, ktoré si v nostalgických chvíľach rozkliknem v archíve a spomínam na pocity, backgroundové situácie vzniknutých odsekov. A nehanbím sa za ne. Sú mojou časťou, časťou toho, čo som chcela zdieľať do sveta. A istý podiel má na tom aj kus tej spontánnosti. Mám niekoľko tém, nápadov, no ak nie je slina, nie sú slová na papieri. Poznáte to?
Možno hviezdy nie sú v správnej konštelácii alebo mňa len zase vyhodila z rytmu škola.
A povinnosti, nemenovaná vec na Bé, ktorá stále čaká niekde v tej správnej konštelácii. Súhrnom týchto vecí vzniká prokrastinácia. Čarovné slovíčko, rozširujúce sa s modernou dobou. Cez víkend som vylihovala v Brne a užívala si neuveriteľne krásne slnečné a teplé počasie. Zvyšné dni som vylihovala v Nitre a sledovala True Detective
A takto sa motám a pomaly si uvedomujem, že ma doháňa realita, slovo na Bé a že sa už naozaj musím rozhýbať. A keďže nemám fotky, ktoré by spestrili tento spontánny post, pridávam obľúbenú koláž  a lá instarandom.
Instagram spestrí každý random. Prajem vám krásne dni!


nedeľa, 14. februára 2016

A DAY FULL OF HEARTS


How lucky I am to have something, that makes saying goodbye so hard.

Nemyslite si, že som na vás v tento srdiečkový deň zabudla.
U mňa je na programe asi len večerný Patrick Swayze a Baby, která nebude sedět v koutě. Klasika.
Inak som strávila obyčajnú nedeľu. Dohnala zameškané seriály a opäť sa uistila v tom, že ani dnes nebude ten deň, keď čistý dokument popíšem pár slovami k bakalárke. Možno nabudúce.
Veľmi ma potešili a zároveň inšpirovali vaše komentáre na posledný post s fotografiami. Asi vážne neboli až také zlé. Trošku to nakoplo moju dušu fotografa amatéra a dúfam, že takých postov bude do budúcna viac. Takisto dúfam, že zajtrajší nákop od reality prežijem. To bolo trochu mimo kontextu no myslím, že nie som jediná kto sa chystá zajtra vyštartovať no nového semestra. Držím nám palce.
Mám niekoľko nápadov na články, no vedzte, že ak sa náhodou zase pár dní neozvem, buď ma zhltol Word, snažím sa zosúladiť režim hore dole vysokoškolského života, alebo sa túlam v kraji prokrastinácie.
Toť malý kúsok odo mňa na dnes. A potreba opäť sa podeliť o pár viet a myšlienok. Nezabúdajte, že ste krásne a že na Valentín netreba vždy dvoch. Alebo áno? Ten druhý však môže byť aj dobrý pohár vína, kniha, poriadny voňavý kúpeľ, alebo ten Patrick, čo bude dnes tancovať v HD kvalite. Doužívajte dnešný večer. Krásnu nedeľu!

(Zdroj: Pinterest.com)

štvrtok, 4. februára 2016

PHOTOGRAPHY MOMENTS


Chcela som začať inšpiratívne, a tak som si do Google vyhľadávača zadala jednoduché heslo. Photography quotes. 
Z niekoľkých myšlienok o zachytávaní momentov, duší, o tvorení detailov, ktoré ľudia na prvý pohľad nevidia, mi do očí udrel citát od Henri Cartier-Bressona. Nebudem sa tváriť ako vševed a možno sa tu niekomu z toho zatočí hlava, no nie, neviem kto to je. Aby som túto chybu napravila opäť ťukám do vyhľadávača.
Meno, ktoré čosi našepkáva.
Vyskočí mi neskutočné množstvo fotiek. Všetky sú čiernobiele, všetky sú krásne, niekoľko poznám.
Teší ma, pán Bresson, vaše dielo je prekrásne.
Ak ste momentálne tak neznalí ako aj ja, Henri Cartier-Bresson bol významný francúzsky fotograf. Slovíčko významný tam nie je len tak. Považuje sa za otca moderného fotožurnalizmu. A mnohé z jeho fotiek zachytávajú prostý život v uliciach, fotil v Indii, v Číne, v Rusku... a prežil toho dosť. Som si istá, že ak si naťukáťe jeho meno do Google obrázkov, vyskočí vám nejedna známa fotka, ktorú ste už niekde videli. Za autora hovorí jeho samotné dielo.

No aký to bol citát čo ma tak zaujal? "Your first 10 000 photographs are your worst."
Možno je to choroba tých ľudí, ktorí aspoň raz fotili s iným zámerom ako #selfietime. Fotíte hromadu fotiek a nakoniec ste spokojní s jednou. A ak ste vôbec spokojní je to úspech. Príliš sebakritickí.
A tak to bolo aj s týmito fotkami. Vznikli ešte niekedy v lete a ja som sa k nim reálne dostala až teraz. Obviňovať z toho môžem, samozrejme, svoju lenivosť alebo prokrastináciu. Obviňovať z toho môžem aj fakt, že sa mi nepáčili. No s odstupom času som zistila, že nie sú až také zlé a že na blogu už dávno nebolo niečo týmto spôsobom iné. Užívajte!