piatok 19. augusta 2016

DADDY ISSUES IN PRAGUE

Alebo príbeh o tom, ako mladšiu generáciu pohltili smartfóny. Cokinella si splnila malý sen a vybrala sa do veľkej Prahy na koncert svojich obľúbených susedov. Spoznáte ich podľa obráteného domčeka, čiernobielych klipov a potetovaného frontmana. Dnes vám poviem o tom, ako som sa vyspievala na The Neighbourhood.

Jeden večer v našej čajovni tá dievčina v modrom a lá Dan Nekonečný mi medzi rečou spomenula koncert NBHD. Prosím? Jej argument na môj obrovský otáznik, prečo mi to neoznámila skôr, bola slabá výhovorka nevedela som, že ich počúvaš. Tak už vieš. A vesmír bol dobrý a o pár mesiacov ich zoslal znova. To som ich zrejme až tak veľmi túžila počuť a vidieť. A ono to vyšlo. Akcia Praha na otočku sa uskutočnila. Jej kúsok som si obzrela po ceste hľadajúc jedlo a vstúpila som aj do slávneho Starbucksu, ktorého popularita si vyžiadala aj neslávne známych hejterov. Mala som len presso, dvojité, ale bolo fajn. Nakoplo ma po mojom nežnom útlme. Takto nakopnutá so slnkom v modrých sklíčkach som stúpala do výšin Riegrových sadov a odhaľovala ich krásne plochy na leňošenie a čítanie. Neskôr sme sa zaradili do fronty ľudí, alebo skôr početných fanúšičiek, ktoré ako keby jedna fashion matka mala. Hm, mám čo hovoriť, keď som na seba hodila koženku a džíny s dierami na nohách. V dnešnej dobe tak originálne. No to som ja so svojím komfortom. Chvíľku som bola vďačná, že mám pri sebe toho Dana Nekonečného v modrom a ten milý alobal. Tak trochu sa vymykali normálu a ja zisťujem, že s takými ľuďmi som rada. 

Koncert doslova odpálili Borns. Píšem odpálili lebo ešte vtedy som si myslela, že tvoria celú skupinu. Po googlení som zistila, že ide o speváka. No kapelu za sebou mal famóznu a za bicími sedela ženská. Moje srdce zaplesalo. Dokonca viackrát. 

No už poďme k tým mojim. Ak vynechám dav kričiacich dievčat, zlé ozvučenie, podivné znenie niektorých piesní alebo stádo smartfónov nad hlavami, tak som tam doslova nechala srdce aj dušu. A to už tie pocity trochu vychladli. No ak ste sa niekedy ocitli na koncerte, kde poznáte každú pieseň, slová viete naspamäť a spája sa vám s nimi viac ako jedna spomienka či pocit, tak viete o čom hovorím. A nepokazí to ani zlé ozvučenie či blikajúce telefóny. Na margo telefónov, radujem sa z toho, že som rástla ešte v dobe keď sme nemali farebné displeje ani foťáky. Mobily sme nosili von často len na ochranársku žiadosť rodičov, pochváliť sa či pustiť si pár melódií. A takíto ľudia na koncertoch stoja, spievajú a natriasajú sa v rytme svojich obľúbených. Ste tam aj vy?

Praha bola krásna, The Neighbourhood viac ako len čiernobieli, ja bezprostredná a pri spievaní som chvíľu zabudla na to, čo si myslia ostatní. A aj keď som sa ráno zobudila s opuchnutými očami a nedostatkom spánku, musela som sa usmievať.
C.

sobota 13. augusta 2016

O ŠŤASTÍ

Nedávno som stála v okne a sledovala perzeidy. Žmúrila ponad mestské osvetlenie a dávala zbohom svetlej tvári Mesiaca, ktorý sa schoval za najbližší kopec. Obloha potemnela a ja som začala počítať. Jeden, dva, tri... ešte počkám do päť a pôjdem spať. Pri čísle 9 som utekala po deku a ovinula sa ňou až po nos. Z izby mám chvíľkovú mraziareň ale to mi vôbec nevadí, pretože som už na čísle 13. Každé vykreslí úsmev. Zrazu vyzerám ako šťastný blázon. 

Niekde som čítala, že ak chceš byť šťastný, jednoducho buď. A ja som bola, v tej chvíli sledujúc prach letiaci vesmírom. Keď niekto na Zemi hodí kameňom nie je to až také čaro. Keď ten kameň letí vesmírom je to hotové divadlo. Zadarmo, len pre nás. Možno máme šťastie, že sme sa narodili na takej planéte, kde pre kúsok magickosti stačí zdvihnúť hlavu. Dvíhali ste poriadne? Nakoniec som ich napočítala 15 a asi ďalších 15 minút som čakala ešte na jednu. Poslednú. Keď padla tá, šťastie sa vo mne dalo krájať. Naozaj je to také jednoduché?

Všimli ste si, ako nám tie najjednoduchšie veci vedia vykúzliť úsmev? Ako pár lúčov slnka po zamračených dňoch alebo dážď, keď už sa teplom nedá dýchať. Čo naposledy rozosmialo vás? Bol to ten kamienok tváriaci sa ako padajúca hviezda? A stihli ste si niečo želať? Ja si v poslednej dobe všímam jedno, že tak ako máme právo byť smutní, tak máme právo byť aj šťastní. Tak ako si môžete dovoliť plakať, tak si môžete dovoliť aj smiať sa.

Teraz si tu píšem slniečkové posty, keď je vonku o desať stupňov menej a mraky zase zavítali na návštevu. No máte kúsok slnka aspoň tu, na blogu. Kým príde september a ja sa budem opäť vylievať zo svojich hromobití v hlave. Asi nebudem jediná, keď opäť začne maratón povinností. No tým už kazím svoj slniečkový post. Tak vám na záver poviem len jedno, ak chcete byť šťastní, buďte. Zjedzte tú čokoládu, pospite si tých 20 minút navyše, sledujte tú oblohu a nemračte sa, že sa mračí. 
C.


// top: New Yorker, šortky: číňan, topánky: Esmara

nedeľa 7. augusta 2016

LETNÉ RADOSTI VŠEDNÝCH DNÍ

Začínajú mimo hraníc krajiny, keď opäť hovoríte po poľsky, užívate si bezstarostný život a svoj druhý domov. Keď pri bujarom rozhovore na podvečernej grilovačke, ochutnávajúc nové likéry, tak trochu zabudnete na gril. Našťastie, ste rodina a zrazu má každý rád trochu pripálené mäso. Zároveň ten likér povzbudzuje zmysly a vy, večný odporca, ste práve prišli na chuť tomu najdrahšiemu a ťažko dostupnému. Likéry aj naďalej zostávajú tabu.

Pokračujú objavovaním krás Slovenska, keď zistíte, že halušky v Zuberci sú najlepšie, napcháte sa do prasknutia a v duchu zakopnete o citlivú jazykovú strunu, keď počúvate ľubozvučný prízvuk a tešíte sa z toho, ako mäkko tá čašníčka hovorí. Na Orave najlepšie.

Potom ste zase doma a prežívate tragédiu návratu do reality. Zakomponujete do nej prvky romancy a vypadnete mimo panelákovho oparu. Žijete si taký luxus, v ktorom máte záhradku s malou chatkou, kam sa uberáte, keď máte civilizácie dosť. Vyložíte nohy a čítate, kým nezapadne slnko. Potom čítate aj pri sviečke, pretože stav Gandalf verzus Saruman je 2:1 a Frodo so Samom sú konečne na scéne. K tomu ujedáte čipsy a len náhodou si všimnete, že miska je takmer prázdna a ostatných ani nevidela.

Občas chytáte bronz. Niekedy sa opona zatiahne a slnko sa mračí, vy neveriacky krútite hlavou a tuhšie sa zaviniete do svetru XXL. Potom opäť listujete cestu do Mordoru. Ak náhodou vykukne slnko a teploty stúpnu, do plaviek sa prezliekate rýchlejšie ako chlap v kabínke. Krém netreba a už nasávate. Slnko, samozrejme.

Pijete vo dvojici v romantickom zátiší jemne osvetleného mesta dosť zlé víno a snažíte sa odhaliť, či je to tou minerálkou, ktorú si prilievate. Potom sa on prizná, že už bolo deň otvorené a chladničku nevidelo. Vám je to už jedno. Neskôr sa rozhodnete oprášiť nočný život. S milým vyrazíte do toho jediného klubu. Uvedomíte si, že žijete fakt v malom meste, keď vám pán sekuriťák nadhodí - dlho si tu nebola. Vtedy ďakujete za normálneho partnera, aj keď je občas väčšia drama queen ako vy. No dá si s vami aj to nanič víno a podelil by sa aj o pivo, keby ste nástojčivo nepýtali vlastné. Potom sa sťažujete za kolotoč grátis. Ženy.


Ste kúsok odvážnejšia a keď nájdete doma už čierne banány, roztláčate ich a pečiete banánový chlieb. Pýtate sa sama seba, či boli vôbec dobré. Dá sa tým otráviť? Neviem. Ale chlieb nám chutil.

Zažijete nákupy opäť s vaším milým. Zrazu skúša viac ako vy. Postávate pri kabínke a pýtate sa - ešte dlho? Musíte sa smiať lebo takto to nefunguje. Vesmír je naopak. Narazíte na rozdiel dvoch vkusov a keď vás pošle po inú veľkosť v duchu zaklínate, aby tam nebola. Nebola. Vesmír je silný.

Idete na termálne kúpalisko, vyvalíte sa do horúcej vody a jemne poznamenáte, že by tu človek mohol aj umrieť. Konverzácia hodná spoločnosti niekoľkých dôchodcov a dôchodkýň. Neuvedomíte si, že plánujete vkročiť do pseudo detského bazénu. Každý naokolo má vodu aspoň po krk a tak sa vydáte po schodíkoch, kráčate pomaly, nechcete tam vhupnúť. Neoplývate totiž nebeskou výškou. Po štyroch schodoch zistíte, že voda je po kolená a ostatní len sedia pri deťoch.

Zavolali vás na babské stretko a tak si chcete len jemne prežehliť tričko. Vôbec nechápete, prečo to tak divne kĺže. Popri nechápaní vám ušlo, že ste to prepískli. Už v mysli plačete nad najlepším tričkom a dumáte, či vaše highwaistky sú dostatočne high, aby zakryli neplechu zatmenia wannabe žienky domácej. Naštvete sa a dáte si šaty. O pár hodín sa už smejete na roadtripe po okolitých dedinách a tankujete za 5 eur, aby ste dorazili aj do tej vedľa. Splietate plány ako nasledujúce leto vyrazíte niekam ďalej, ako len po najbližšiu krčmu. No videli ste krásny západ slnka, vyrušili párik v prítmí, vypili kus dobrého vína, šli po pizzu a hádali sa s úsmevom od ucha k uchu štýlom, ja klopem, ty hovoríš.

Ochutnali ste opäť jahodovú vodnú fajku a objavovali priestory vašej obľúbenej staronovej čajovne. Spoznali dievča, ktoré žije viac ako len späté s prírodou, s dredmi na hlave a bujným porastom. Potom nahlas rozmýšľate o tom, aké by bolo mesiac sa neholiť a či nie ste len otrokyňou moderného nastavenia spoločnosti. Otázka holiť či neholiť nemala nikdy hlbšiu podstatu.

No smejete sa viac ako obvykle a spievate viac ako je počúvateľné.

V noci objavujete aj dobré filmy, nosíte klobúk a beháte bosá po tráve.

Manikúru a pedikúru ste snáď nikdy nemali lepšiu. 

Občas ste tragéd, ale inak sa usmievate. A snažíte sa hlúpo nevnímať, že už máte polovicu za sebou.

C.

pondelok 1. augusta 2016

DETAILY Z ORAVY

Toto nie je len história. To sú miestečka, ktoré dýchajú vlastným životom a na všetky vaše zmysly pôsobia až príliš skutočne. Ako keby tí žiaci v škole mali len prestávku, tí domáci len vybehli na chvíľu niekam von a ten dedko si pri prechode do inej miestnosti len zabudol papuče. Ako keby nikdy neodišli. Malebné okienka, ľudové vzory, čisté nebo a vôňa dreva. K tomu informácie na každom domčeku o jeho obyvateľoch. Po prekročení prahu nahliadnete do dávnej spoločnosti, potýkajúcej sa mnohokrát s našimi problémami, len možno iným spôsobom. Možno pozitívnejším. Na toto potrebujete celý deň. Dnes nechám viac ako slová hovoriť fotografie. Z Oravy. Zo skanzenu v Zuberci, ktorý sa dá nazvať dedinkou s vlastným životom.
C.

P.S.: Tá malá trieda s drevenými lavicami bola súkromnou školou. Učil sa v nej sám veľký Pavol Országh Hviezdoslav.
P.S. po druhé: Halušky sú tam tie najlepšie a možno vás zláka viac ako len jeden malebný suvenír.
P.S. po tretie: Ja som sa do sýta napráskala len tými haluškami. A ak tam budete, pozdravte odo mňa toho najkrajšieho oslíka hneď od vedľa.