utorok, 11. októbra 2016

CONFESSION OF A BOOKWORM

Sme zvláštni ľudia. Nadchýname sa nad výkladmi kníh a chceme kupovať stále nové, aj keď už doma nie je miesto. Stále niečo nestíhame, máme rozčítané, naplánované... a keď náhodou nemáme čo čítať chytáme paniku.

Na nočnom stolíku je vždy kniha. Jedna, dve aj päť. Zaspávame s textom vrytým v hlave alebo si dobrovoľne ubližujeme pri tlmenom svetle. Nespíme a slzíme len preto, lebo sme zvedaví čo bude ďalej. Sme zvláštni. Voňajú nám popísané strany. Plačeme nad nimi a smejeme sa. Nadávame pri otvorenom konci. Horlivo diskutujeme o zmysle zápletky a bránime svoj obľúbený charakter. Otvárame vnútro a necháme doň všetkých vstúpiť. Potom s nimi prežívame každý deň. Niekedy stratíme pojem o čase. Vtedy pre nás neexistuje realita, fungujeme na druhom svete a len obraciame stránky. Zatvorenie tej poslednej je takmer ako rozlúčka s priateľom. Očami beháme znova a znova po finálnych riadkoch, vrývame si ich do mysle a dávame zbohom. 

Takí sme. S nosom v knihách, s hlavou v oblakoch. Mne sa len nedávno dostal pod ruku príbeh o dievčati vo vlaku. Strávila som s ním asi dva dni intenzívneho čítania. Niekto mi povedal, že sa to číta samé. Mal pravdu. Od víru udalostí v britskom prostredí a hluku železničných koľají sa nebudete vediet odtrhnúť. Také je Dievča vo vlaku. Vtiahne vás, pohltí, zamotá hlavu až napokon vyviaznete so zvláštnym pocitom. Doteraz neviem či bol ten záver uspokojivý. Kriminálky vždy končia takým podivným dojmom, ktorý zanecháva pachuť na jazyku. No Paula Hawkins to podľa môjho skromného názoru zvládla na výbornú. Aj s vašimi pocitmi a intuíciou Rachel tak hádzala? 

O tom celý čas hovorím. Hádžu s vami, zapletú sa vám do srdca, milujete ich a nenávidíte a pritom ide len o slová na papieri. Toľko drámy a životných vyhasnutí sa môže udiať pri svetle lampy počas jesenného večera. Alebo toľko lásky a úsmevov. Už v minulom článku som písala o tom, ako je internet zázrakom doby. Môžem povedať, že knihy sú zázrakom ľudstva.

C.


utorok, 4. októbra 2016

WRITER´S BLOCK

Nejde mi to. Stále neviem aké slová naťukať. Niekedy premýšľam ako zaujať, byť originálna či inšpiratívna. Dnes som si povedala, jednoducho píš. Otvor to blogerské okno a píš. To je to jediné, na čo bol tento blog stvorený. Pre oslobodzujúci zvuk ťukania klávesnice a nezastaviteľný tok plynúcich myšlienok. Niekedy to zo seba potrebujete dostať von. Bez rámcovej témy, osnovy, plánov či vyznačených bodov. Hovorí sa tomu pisateľský blok. 

Niečo v mysli sa vám jednoducho blokne a celá vaša kreativita je fuč. Dokážete písať správy, články a pracovať so zahraničnými zdrojmi. Publikujete jedna radosť, no dostávate sa do stereotypu a vaša myseľ funguje podľa vopred naučených vzorcov. Zrejme pochopíte, že vyprodukovať následne niečo malebne kreatívne a originálne nie je také ľahké. Vzniká potreba stále plodiť niečo nové. Niečo zaujímavé. A potom čoraz viac nadobúdate pocit, že zaujímaví nie ste a že tie vaše žvásty aj tak nikto čítať nebude.

Dnes som poprosila uja Googla o pomoc v zúfalej hodine. Naťukala som tie slovíčka a ono to fakt funguje. Internet je zázrak tohto storočia, keď z jedného kúta izby dokážete rozbehnúť mozog a osloviť masy. A mňa oslovil jeden výrok. Píšeme, pretože nedokážeme nepísať. Stotožňuje sa s tým niekto? Píšem pretože chcem a nie, pretože musím. Píšem pre seba, pre svojho imaginárneho priateľa, ktorý sa možno skrýva za videniami, komentármi a čitateľmi. Hrať sa na poli kreativity je totiž taká zvláštna vec, často vám padnú hračky do kanála a vy vymýšľate ako ich získať späť. A ja som sa na to pokúšala prísť celý október a takmer aj september. A teraz sedím vo svojej pracovni (predstav si posteľ) v Nitre a myseľ mi ubieha k prázdnej chladničke. Už dávno som sa tak netešila na nákup potravín. Módne reťazce sa môžu schovať pokiaľ nemajú v ponuke čerstvú brokolicu či čokoládové srdiečka. A opäť objavujem tú radosť zo spontánneho písania.

C.