pondelok, 6. februára 2017

BE YOUR OWN LIGHT



Je to zvláštne. Keď nemám fotky, kope textová múza. A keď nemám text, kope tá druhá. Nie je sa na čo sťažovať, pretože kým kope, všetko je fajn. S čím sa podelím? No posledné dni je môj sociálny život na bode mrazu. Zaujímavé zážitky nemám, posteľ stále vyhráva ranný boj a čoraz viac utekám od reality do kníh a seriálov. Dnes vám poviem iný príbeh.

Ako malá som v záhrade chytala svetlušky. Po tme. Na malé dieťa trochu netradičné, nie? Náhliť sa malou uličkou uprostred vysokej trávy za žltými bodkami, keď jediné čo vás ťaží je možno jeden bobek v nohaviciach na traky, pretože čo ak spoza tej žihľavy niečo vybehne. Absurdita detských činov je pre dospelých zvláštna. Prečo sa tak tešia z malého kýbla a načo sa babrú v piesku? Ako to, že je tá mokrá bábovka lepšia ako čokoládová? Deti sú priamočiare, bezočivé, drzé. Aj my sme takí boli. Úprimní, bezstarostní. Tešiaci sa z malých bodiek v tme. A tak som si na tento zážitok spomenula počas jedného z večerov na chate len kúsok od civilizácie. Chvíľu po zotmení, ešte stále s tým bobkom (teraz už v high-waistkach), kráčajúc tmavým chodníčkom celkom sama. Niekde v hĺbkach mozgových závitov mi stále bliká malá kontrolka. Fantázia niekedy pracuje viac ako realita. Možno je to mojou záľubou v divných knihách a divných filmoch, alebo si kúsky tých detských absurdít prenášame do súčasnosti. Niekde v mysli trčia zdanlivo zapadnuté prachom a objavujú sa vtedy, keď sme celkom zraniteľní. Keď spálime koláč, zničíme lodičky alebo stratíme obľúbené pero. Pohádame sa s kamarátkou, zraníme blízkych. Vtedy sa vynorí čistá emócia, ktorá bola takmer tým jediným, čo sme ako deti poznali. Ak sme sa hnevali, dupli sme nohou. Ak sme boli smutní, plakali sme. A ak nahnevaní, ničili sme bábovky iným. Dnes sa z pieskovísk stali ľudské životy. A popri všetkom sa aj tak stále bojíme v tme. Možno by nebolo od veci spomenúť si na tie hodinové naháňačky, schovávačky a dvojminútové hádky. Na čo si pamätáte vy?

A by the way, z týchto fotiek mám radosť. Číru detskú radosť. Aj z toho, že sa mi do novej Windows desiatky podarilo dostať asi najprimitívnejší program na úpravu fotiek. A tento kabát si ma našiel sám. Nežartujem. Jednoducho tam visel a ja som povedala áno. Scéna ako z presladeného klišé románu a dôkaz toho, že aj v sivom počasí môžete na sebe nosiť kúsok svetla.

C.


kabát: Poľsko, nohavice: Tally Weijl, sveter: random butik, rukavice: H&M, topánky: bfashion.com

8 komentárov:

  1. Veľmi milý článoček. :) Tá chvíľa v objatí tmy a chytaní svetlušiek musela a musí byť pre teba ozaj čarovná... ja mám ten pocit, že väčšina spomienok, ktoré mám, je vždy krajších ako som si dokázala užiť skutočnosť. Neviem prečo... pochybujem, že v tej dobe bolo čokoľvek lepšie, no spomienky sa mi také zdajú.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. to je zaujímavý pohľad na to :) podľa mňa sa v tom skrýva určitá nostalgia, ktorú si v myšlienkach ako keby skrášľujeme, pretože človek je už jednoducho taký, vždy má pocit, že predtým bolo lepšie :D no stále je super, mať pozitívne spomienky, nad ktorými sa chvíľami môžeme pozastaviť :)

      Odstrániť
  2. to sú prenádherné fotky, vyzeráš ako víla! moc ma potešil tento post :)

    OdpovedaťOdstrániť